Štrnásty marec 2014

ŠTRNÁSTY MAREC 2014
.
„Tiso je však tu – ten neodišiel. Stojí tu medzi vami, lebo vždy je váš.“ (Jozef Tiso)

Ahojte, chcela by som sa s Vami podeliť o knižku, ktorú teraz čítam. Blíži sa 14. marec, tak je to, myslím si, dobré a vhodné. Kniha sa volá Prejavy a články, II.diel (1938-1944), vyd. Milan Fabricius, Bratislava 2007. Autorom zozbieraných textov je pán prezident Jozef Tiso.

Pokúsim sa poukázať aspoň na niečo, čo som v knižke našla. Napríklad – slová v textoch sú niekedy také, aké používali komunisti -- avantgarda, päťročenka, mládež – nositeľka rána, káder, politická prevýchova, úderník, agitácia, disciplína, česť práci,... že komunisti prebrali veci zo sociálneho učenia Cirkvi, to mi je známe. Ale že budú preberať aj od Tisa...prekvapilo ma to. I keď je možné, že komunisti použili niektoré z týchto slov skôr než on. No u neho vyzerajú veľmi živo.

Práve on sa nechal inšpirovať sociálnou náukou Cirkvi. Vravel, že katolicizmus sa ešte nikdy nedostal k budovaniu, a teraz, následne na skrachovaný liberalizmus a kapitalizmus, s tým môže začať. „Náš smer bol vlastne smerom robotníckym“ a „išlo o vyriešenie robotníckej otázky,“ hovoril Tiso. Pozornosť však venuje i ostatným vrstvám spoločnosti.

Vravel tiež, že s Kristovým učením sa tiahne proti Kristovi (str. 309-311). Neboli vari napríklad komunistické manifestácie náhradou za náboženské procesie? Aj za slovenského štátu sa robili manifestácie. A manifestovalo sa veru veselo, i keď neskôr, s ohľadom na vojnu, to trošku pribrzdili.

Pán prezident Tiso veril, že slovenský štát má svoje historické poslanie, je živým výkričníkom (str. 183), ináč sa mu jeho vznik zdal nezmyselný (str. 181). A tiež, že slovenský štát vznikol historickým vývojom, nie ako Hitlerova hračka. Odmieta dôrazne, že by slovenský štát bol vznikol diktátom Hitlerovým, vznik republiky odsúhlasil riadne zvolený slovenský snem. Dokazuje, prečo je tento štát slobodný.
Inak, o „ochrane“ Slovenska nemeckým susedom medzi priateľmi povedal „podobenstvo o zelenej žabke v tlame leva.“

„Ľúbim ťa, národ.“ (Jozef Tiso)

Zo začiatku, teda po r.1938, namiesto slova rodoláska používa nezriedka slovo nacionalizmus, vtedy ešte nesprofanované slovo.

Slovenskú samostatnosť, „poťažmo slovenský štát,“ spomína Tiso už po 6. októbri 1938, (teda po dátume zjednotenia všetkých slovenských politických strán s výnimkou komunistov a vyhlásenia autonómie Slovenska).

Tiež obhajuje uvedený postup slovenských strán 6. októbra 1938 (ich zjednotenie pod názvom HSĽS) a snahu o čo najväčšiu jednotu slovenského národa. Uvádza na pravú mieru, že nejde o žiadnu kňazovládu. Tento postup (tú jednotu a z nej potom vyplývajúce zákony) vyhlasuje za to špecifické, čo Slovensko potrebuje, taká je doba.
Obhajuje svoju koncepciu štátu pred výčitkami žalobcov (že ide o totalitu a šovinizmus, že preberá nacizmus).

Mám pocit, že veľmi dobre vedel, čo robí človeka šťastným Všetci mali mať rovnaký plat, k tomu prídavky na manželskú polovičku a deti. Keď bolo treba niečo urobiť, nejakú investíciu, hovoril, aby sa najprv začalo pracovať, peniaze prídu potom – potom štát dá tomu, kto pracuje. Nebudú sa predom dávať podpory, ktoré nazýva almužnami. Vykorisťovanie chudobných bohatými bolo zakázané v ústavnej listine.

Hovoril o posväcovaní kresťanským duchom. V jeho rečiach sa mu darí odkrývať i dnes platné zásady a myslím si, že predstavuje veľmi vydarený model kresťana -- politika dnešnej doby.

„Práci česť – to je heslo nového, sociálneho Slovenska, a nie žobrote česť.“ (Jozef Tiso)

Jednotný národ mal napríklad jednotný chlieb (pochopila som to tak, že doslova aj na výzor a zloženie jednotný chlieb). Úplne cudzie je mu delenie národa na proti sebe stojace triedy. Organizuje „každého jednotlivca, aby ani jeden nebol ponechaný sám na seba, aby nikto osamotený neuschol, a tak sa pre spoločný prospech nestratil.“ (str. 499). Napríklad zamestnanec a zamestnávateľ boli zastrešení jednou organizáciou.
„Tak sme prišli k niečomu celkom novému – čo ani cudzina nepoznala,“ pripomína pán prezident na str. 558. Možno s trochou humoru by som tu spomenula i jezuitské juhoamerické redukcie 18. storočia, ktoré by sa sem tiež mohli zaradiť.

Treba uznať, že sa na Slovensku udial hospodársky zázrak (Keller, H.: c.d., str. 12) -- ľudia ho nie neprávom pripisovali Tisovi, píše švajčiarsky diplomat Keller. Napr. bola zlikvidovaná nezamestnanosť.

Je známe, že prezident rečnil bez písomnej prípravy a dovolil svoje texty redigovať, ale i tak si myslím, že tieto články majú vysokú výpovednú hodnotu. V časovej postupnosti zoradené texty v knižke sú písané čtivou slovenčinou, bohatou na slovnú zásobu. Možno mohli editori zvážiť veľkosť písma. Ak by som v tejto knihe niečo škrtla, tak sú to niektoré poznámky pod čiarou, kde si, ako sa mi zdá, napríklad niektorí editori prihrievajú polievočku – svoje vlastné knihy.

Zdá sa mi, že je to také trápne a smutné, ako sa o kedysi tak obľúbenom človeku mlčí (napr. Hans Keller píše, že „trochu zavalitý šéf štátu v reverende dedinského farára bol veľmi obľúbený u obyčajného ľudu,“ Keller, H.: c.d., str. 17). Chcela by som Vás preto poprosiť, aby ste študovali Tisove diela, od neho i o ňom (naozaj krásne veci vyšli vo vydavateľstve Lúč). Pýtajte sa svojich najstarších, aké majú oni osobné skúsenosti. Kto máte literárne, hudobné alebo výtvarné črievko, tvorte o ňom. Neprenechávajme Jozefa Tisa neofašistom – on fašizmus a komunizmus neznášal!

Pozn.:
Tiso, J.: Prejavy a články, II. zv. (1938-1945), vyd. M. Fabricius. Bratislava 2007
Ďurica, M.: Jozef Tiso a Židia. Bratislava 2008
Keller, H.: Slovenská republika 1939-1945 (podľa očitého svedka, švajčiarskeho diplomata). Bratislava 2009
Internet

Pripájam citáty, ktoré mi za ten svet nesli dat do prilohy.

„(...)lebo som si vedomý toho, že v národe mal som a mám toľko slova, že národ vedel o mne a vie o mne: Dr. Tiso nikdy neluhal a Dr. Tiso nikdy nepovedal nepravdu vedome.“ (obhajovacia reč pred národným súdom, internet)

„(...)Jednota znamená povedomú pospolitosť každého člena národa k radostnej spolupráci všetkých na výstavbe národného života politického, kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho. Ako sme všetci na svojom mieste a vo svojom životnom povolaní potrební svojskému celku národnému, tak je potrebné, aby sme všetci s radosťou konali svoju prácu a plnili svoju povinnosť, lebo len s radosťou konaná práca blaží a prináša požehnanie. V tomto vidím opravdové vlastenectvo a len takíto pracovníci sú dobrí národovci(...)“ (internet)

„Slovenský štát je malý. Ale pozrite sa, akým spôsobom ho budujeme. My nestaviame mrakodrapy v Bratislave, aby sme ukázali svetu, čo vieme postaviť, ale staviame robotnícke domčeky po všetkých dedinách, aby sme umožnili slovenskému človekovi bývať, ako sa to sluší. My nechceme mať grófov, ani barónov, ale chceme mať dobre sa majúcich, dobre zarábajúcich roľníkov a robotníkov, roduverných roľníkov, robotníkov a inteligentov. Málo máme? Nuž, keď málo, podelíme si, aby sme mali všetci rovnako.“ (Tiso, J.: c. d., str. 475)

„V slovenskom štáte, ktorý vykonáva vôľu slovenského národa, nesmie byť a nebude nikto privilegovaným deckom toho alebo onoho režimu. Musia byť všetci rovnakí. Jestli sme rovnakí v povinnostiach, rovnako budeme deliť výhody! Ak musíme ten opasok stiahnuť, tak ho všetci budeme sťahovať rovnakým dielom!“ ( Tiso, J.: c. d., str.440)

„Národ je dnes pospolu. A keď ktosi pochybuje o tom, ochotný som do dvadsaťštyri hodín uskutočniť na Slovensku politický plebiscit. Lebo politické vojsko sa nám ucelilo a generálov bez vojska sa nemáme čo obávať. A preto do práce.“ (Tiso, J.: c. d., str. 322)

„(...) ak ja, ako človek a Slovák, mám nejakú pozemskú povinnosť, je to okrem mojej povinnosti k otcovi a matke, povinnosť k rodu svojmu, táto moja najväčšia a najvyššia povinnosť, nad ktorú nič vyššie nestojí. (...)Láska k národu je náboženským príkazom a previňuje sa proti štvrtému prikázaniu, kto nemiluje svoj národ.“ (Tiso, J.: c.d., str.155)

„Miluj blížneho ako seba samého, hovorí naše náboženstvo. Nuž, musím teda vedieť, ako mám milovať seba, a potom teprv toho druhého.“ (Tiso, J.: c.d., str.134)

„Preto uvážiac – chceš-nechceš – sadni si prvý raz v živote do lietadla a choď zachrániť, čo sa zachrániť dá. Išiel som preto i do aeroplánu, aby som vykonal to, čo národ potrebuje. (...) Po dlhej debate odletel som späť do Bratislavy a tam som zdelil výsledok mojej cesty, ktorou som vytrhnul slovenský národ z istej záhuby. Hneď nato nasledoval historický deň 14. marca. Slovenský snem po dôkladnom uvážení rozhodol sa vyhlásiť Slovensko za samostatný štát!“ (Tiso, J.: c.d., str. 102-103)

Sám Tiso koncom augusta 1942, keď mu na politickej škole na Sliači poslanec dr. Tvrdý zo Žiliny pripomenul ten nedávny prejav v Holíči v súvislosti s kritikou v londýnskom rozhlase, odpovedal, že to bol prejav pre nemeckých špicľov a nie pre Slovákov. Bola to pomoc Židom ako hamovanie protižidovských radikálov a krytie toho, že nedovolil stíhať ani rodičov atentátnika Gabčíka, čo s nevôľou sledovala nemecká špionáž. (Ďurica, M.: c.d., str. 110)

Informácie o Monika Mičudová

Redakčné články