Otec a liturgia

keď mám teraz trošku času, postupne chcem zverejniť niektoré svoje seminárne/semestrálne práce. ako prvú ponúkam prácu o vzťahu otca rodiny a liturgie.
Ide o úzke prepojenie medzi prirodzeným vzťahom k otcovi rodiny a nadprirodzeným vzťahom k Bohu Otcovi. Oba tieto vzťahy chápané vo vzájomnej súvislosti prestávajú byť suchým teoretizovaním a ich prepojenie sa stáva aktuálnym problémom viery a jej prežívania v súčasnosti.
Teraz nejde o úlohou duchovného otca, hoci duchovné a biologické otcovstvo sú hlboko spojené. Nakoľko to bude možné, ostaneme v rovine biologického otcovstva. Len ťažko možno rozprávať o úlohe otca v liturgii ak nám pojem otca a otcovstva ostáva zahmlený. Preto sa najprv budeme venovať tomu, čo je to otcovstvo, kto to vlastne otec je a aká je jeho úloha. Na tomto základe potom postavíme jeho úlohu v domácej i verejnej modlitbe – v liturgii.

Otec a otcovstvo
Jediným pravým Otcom je Boh Otec, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“ (Ef 3,15). Zaoberať sa Bohom ako naším Otcom a jeho vzťahom k nám znamená spoznať vlastnú úlohu pozemského otca.
Všetky antické národy vzývali svojho boha ako svojho otca. Idea Božieho otcovstva sa takto mohla dostať aj do Biblie. Pravdaže, s tým rozdielom, že Jahve je jediný, nemá svoju sexuálnu činnosť ani družku, ani synov v telesnom zmysle. Plodí však v morálnom zmysle: nie je otcom bohov a manželom bohyne, ale obrazne je zároveň otcom a manželom svojho ľudu. Ešte väčšmi je Boh Otcom na základe Zmluvy a Zákona darovaného ľudu, o ktorom hovorí: „Izrael je môj prvorodený syn“ (Ex 4,22). Vnímanie Boha ako Otca sa vyvíjalo a pred príchodom kresťanstva si Izrael už uvedomoval, že Boh je Otcom svojho ľudu i každého veriaceho. Naponon Ježiš Kristus zavádza nový pohľad a síce, že Boh je otcom všetkých ľudí a že všetci ľudia sú bratia, pričom počíta aj s pohanmi. Tomuto novému Izraelu Otec prejavuje svoju nesmiernu nežnosť. Naveky je dokonalým vzorom milujúceho Otca, ktorý nás oslobodzuje od otroctva a adoptuje nás za synov (Gal 4,5n; Rim 8,14-17; Ef 1,5). Vnútorným činiteľom tejto adopcie je Duch Svätý. Náš synovský život, prejavený v modlitbe, sa vyjadruje aj v bratskej láske; lebo ak milujeme svojho Otca, nemôžeme nemilovať aj všetky jeho deti. Nikdy nie je Boh tak naším otcom, ako keď miluje a odpúšťa, a my nikdy nie sme tak jeho synmi ako vtedy, keď tak isto pristupujeme voči svojim bratom.
Božie otcovstvo je prameňom každého ľudského otcovstva. Dar života, ktorý nám dal vo stvorení nás vedie k úlohe otca rodiny a dar Lásky, ktorý nám dal vo svojom Synovi nás privádza ku zmyslu bytia otcom.

Otec v domácej liturgii
Úlohu otca ako vzoru osobnej modlitby nemožno nijako poprieť. Už v dobe Starého zákona bol otec akoby kňazom komunity, ktorú tvorila jeho rodina. Viedol domáce modlitby, najmä obrady Veľkej noci, kedy rodina spoločne jedla veľkonočného baránka (porov. Ex 12,21-28). Dnešná úloha otca je podobná. Dokazujú to mnohé zvyky takmer všetkých národov. Úloha otca pri modlitbe okolo rodinného stola sa vo svojej podstate napriek premenám času nezmenila. Patrí mu prvé miesto a to nielen v zmysle predsedania modlitbe, ale aj, a najmä, v zmysle osobného príkladu, ktorým má svoje deti viesť k prežívaniu viery spôsobom, ktorým sa môžu priblížiť k Bohu. Osobná modlitba otca má mať svoj základ v Láske Boha, ktorý nás prijal za svoje deti a tou istou Láskou sa o nás stará (porov. Rim 8,17; 1Jn 3,1-2). Čerpať takto Otcov postoj a premieňať ho v každodennom živote na živé svedectvo viery je neraz ťažké a od otca rodiny žiada hlboké korene viery. Pevnosť vo viere, vytrvalosť v nádeji a stálosť v láske sú konštitutívne prvky domácej liturgie, pretože otec rodiny musí byť oporou pre svoju manželku i svoje deti. Jednota manželov vyviera z ich lásky a je to jedine láska, ktorá robí spoločnú modlitbu príťažlivou aj pre ostatných členov rodiny. Zjednotenie v Duchu, ktoré prináša spoločná modlitba potom môže zažiariť na vzájomné povzbudenie všetkých v rodine. Ak syn uvidí svojho otca modliť sa aj v súkromí, pochopí, že jedine pokora pred Bohom je cestou k požehnaniu a skutočnému šťastiu. Takto sa začne rozvíjať aj osobný život modlitby práve vďaka osobnému príkladu, ktorý je vždy výrečnejší ako akékoľvek slová. Je preto pre otca veľmi potrebné, aby sa nehanbil za svoju súkromnú modlitbu či už je to doma, alebo v chráme.

Otec vo verejnej liturgii
Bolo by však málo, keby sa otec obmedzil iba na súkromnú modlitbu a na modlitbu v spoločenstve rodiny. Živé spoločenstvo s Cirkvou sa buduje práve vďaka spoločnému sláveniu Eucharistie, ku ktorému pristupuje množstvo pobožností a modlitieb. Hoci je mužom prirodzená zbožnosť v ústraní, miesto otca je pri slávení Eucharistie, alebo pri ktorejkoľvek spoločnej modlitbe nezastupiteľné. On sám môže pri slávení svätej omše čerpať silu pre svoje otcovstvo, prosiť za svoje deti a učiť sa od „Otca, ktorý je na nebesiach a nechce, aby zahynul čo len jediný z maličkých“ (porov. Mt 18,14). Privádzajúc svoje deti do kostola ich privádza bližšie k Bohu, ktorý je pravým Otcom. Preto je jeho úlohou vysvetľovať svojim deťom to, čo sa deje vo svätej omši. Je povinný spolu so svojou manželkou učiť deti viesť kresťanský život a uskutočňovať vieru a tak pred tvárou nebeského Otca spĺňať záväzok, ktorý na seba vzal, keď pre svoje deti žiadal krst. Ak táto žiadosť bola vyjadrením túžby odovzdať vieru a ak si rodičia uvedomovali, že v praxi to znamená viesť život, ktorý bude dobrým príkladom pre ich dieťa, potom sú si obaja vedomí, že prežívaním viery robia viac, ako len plnia sľub daný pri krste. Svojím životom odovzdávajú vieru, ktorú sami čerpajú od Pána Ježiša Krista v takej miere, v akej sami túžia.
Ak otec svojím prístupom nespraví liturgiu pre svoje deti príťažlivou, márne ich bude posielať na sv. omšu, ruženec či stretnutie mladých... On sám, keďže je povolaný viesť svoju rodinu k Otcovi, sa má starať o to, aby z jeho vzťahu k modlitbe slávenej vo farskom spoločenstve deti čerpali pre svoj život a má dbať, aby v nich rástol osobný vzťah k Otcovi. Aby sa deti ľahšie naučili milovať Boha ako svojho Otca, je nevyhnutne potrebné, aby otec rodiny bol jeho obrazom.

Čo k čomu
Viem, že príklad dobrého otca rodiny a jeho vzťahu k liturgii je téma, o ktorej sa síce ľahko vzletne píše, no o to je náročnejšia jej realizácia v živote, najmä v dobe poznačenej rozpadom rodiny a degradáciou manželstva. Téma otcovstva ožíva a ukazuje sa dôležitou práve preto, že mnohí mladí chlapci i dievčatá nezažili dobrého vlastného otca a teraz nevedia ako sa majú postaviť k životu. Chlapci preto, že nemali poriadny vzor a tak sa chceli podobať hrdinom (pseudohrdinom?!) z televíznej obrazovky a dievčatá preto, lebo nikdy neboli „princezničkou svojho kráľa“, ktorý by im ukázal ich obrovskú hodnotu; nehovoriac o dievčatách (ale aj chlapcoch), ktoré boli zneužívané.
Pretože medzi ľudskými otcami a Bohom je určitá podobnosť, ktorá umožňuje volať Boha Otcom, pre takto dobitých ľudí je predstava Boha ako milujúceho Otca vzdialená takmer nedosiahnuteľne. Ich doráňané srdcia budú potrebovať veľa času kým sa vyliečia a dokážu prijať otvorenú Otcovu náruč tak, ako ju prijal márnotratný syn (porov. Lk 15, 20). Preto sa každý muž (pretože každý muž je povolaný k otcovstvu) musí pýtať: „Akým som otcom?“ Stále totiž máme nádej, že dobrý príklad môže prekonať aj zlú skúsenosť...

Bibliografia:

SSV: Ordo baptismi, ordo matrimonii, Bratislava, 1976.
SSV: Katechizmus Katolíckej Cirkvi, Trnava, 1999.
SSV: Sväté písmo, Trnava, 1996.
Léon-Dufour, X. a kol.: Slovník Biblickej teológie, Dobrá kniha, Trnava 2003.

PrílohaVeľkosť
otec26.18 KB

Informácie o tomas j. kunik

Obrázok používateľa tomas j. kunik

Krátke info o sebe (nepovinné)

katolícky kňaz na misii v Albásku. tým je povedané všetko :) ale nedomýšľajte si...

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články