Odpustenie II.-pseudoodpustenie

Psychológovia uvádzajú niekoľko javov a postojov, ktoré sú často laicky chápané ako odpustenie. Je dôležité odlíšiť tieto fenomény od odpustenia, nakoľko sami osebe neprinášajú také uzdravenie ako odpustenie.
S odpustením sa často zamieňa pojem zmierenie. Väčšina psychológov zaoberajúcich sa odpustením súhlasí, že odpustenie je odlišné od zmierenia, ktoré je znovuobnovením vzťahu. Zjednodušene možno povedať, že zmierenie je už „nadstavbou“ odpustenia a môže, ale nemusí nasledovať po dopustení.
Prepáčenie sa od odpustenia odlišuje najmä závažnosťou udalosti, ktorej sa týka. Prepáčiť môžeme, ak nám niekto stúpi napr. na nohu, alebo ak mešká na schôdzku.
Ospravedlnenie je zasa opakom odpustenia v tom zmysle, že uznávame, že vinník mal dobré dôvody na to, čo vykonal.
Odpustenie nie je zabudnutím. Zabudnutie je „čin slabej pamäte, ktorá si nepamätá urážku, teda, keď to, čo bolo, vypadne z vedomia“ (Křivohlavý, 2004, s.109) „Odpustiť potrebujete práve preto, že na previnenie toho druhého nezabúdate; vaša pamäť udržuje spôsobenú bolesť nažive dlho potom, čo ste utŕžili zranenie.“ (Smedes, 2004, s.47). Zabudnutie môže nasledovať odpustenie, ale nemôže ho predchádzať. Zabudnúť môžeme až potom, čo sme odpustili, vtedy získavame k tomu slobodu, môžeme odpustiť, pretože sme uzdravení. Dôkazom toho, že sme odpustili, však nie je zabudnutie, ale uzdravenie pretrvávajúcej bolesti z minulosti.
Odpustenie nie je ani ignorovanie, zatvorenie očí nad tým, čo sa stalo (snaha nevidieť, čo mi niekto urobil), nie je nebraním na vedomie toho, čo sa stalo. Nie je popretím spravodlivosti – mávnutím rukou nad tým, čo sa stalo a prehlásením „to nič nebolo, nič sa nestalo“. Nie je predstieraním toho, že je všetko v poriadku, keď cítite, že to tak nie je, ani pardonovaním, t.j. všeobecnou amnestiou, legálnym prepáčením. Utlmenie konfliktu, ktorého častou príčinou je popieranie problému, sa tiež niekedy zvykne s odpustením zamieňať. Je to však čosi úplne odlišné. Odpustenie nevyhnutne potrebuje, aby ho predišlo pomenovanie a uznanie krivdy, ktorá sa stala v jej reálnej sile a dôsledkoch (Křivohlavý, 2004). Nie je tolerovaním zlého, nevhodného správania. Nie je schvaľovaním alebo podporovaním správania, ktoré niekomu robí zle a spôsobuje bolesť. Smedes (2004) upozorňuje, že príliš ľahké odpúšťanie môže viesť k ospravedlňovaniu a tolerovaniu zla, devalvácii a banalizácii tohto zla.
Prijatie iného človeka nie je to isté ako odpustenie. Ľudí prijímame preto, že sú pre nás dobrými ľuďmi, či už v rovine pracovnej, vzťahovej a lebo čisto spoločenskej a tiež preto, že ich jednoducho akceptujeme takých, akí sú. Odpúšťame im však konkrétne krivdy, zlé veci, ktorých sa dopustili voči nám alebo našim blízkym (Křivohlavý, 2004).
Odpustenie takisto nie je kompenzáciou, vyrovnaním škody, nahradením, či splatením dlhu, odškodnením. Odpustenie nie je snahou odčiniť to, čo sa stalo.
Skutočné odpustenie nemôže viesť k zaujatiu povýšeného a nadradeného postoja k druhému, ktorý niečo vykonal. Ak niekto tvrdí, že odpustil a neustále starú krivdu spomína, najmä pred človekom, ktorý mu ublížil, pravdepodobne neodpustil, pretože odpustiť znamená dať slobodu, vzdať sa negatívnych myšlienok o vinníkovi.
Odpustenie je záležitosť týkajúca sa práve tých, ktorým bolo ukrivdené, nie je o vinníkoch (Křivohlavý, 2004; Smedes, 2004; Benner, 1992).
Odpustenie je cestou k slobode a voľnosti, človek už nie je natoľko determinovaný svojou minulosťou, prežitými krivdami. Dovoľuje mu pripustiť si traumu, nechať ju prebolieť, spracovať ju emočne, kognitívne a slobodne sa rozhodnúť. Odpustenie ponúka možnosť odísť od toho, kto ublížil, nebyť na ňom naviazaný, neidentifikovať sa s rolou obete.
Pravdivé prehodnotenie krivdy znamená neospravedlňovať toho druhého, hoci nebráni chápaniu jeho pohnútok, úmyslov a okolností, v akých konal. Je dôležité hľadieť pravdivo aj na vlastnú situáciu, nerobiť zo seba bezmocnú obeť, priznať si prípadný podiel viny. V prípade zranenia, či zraňovania blízkym človekom je dôležité uvedomiť si snahu pomenovávať krivdy eufemizmami.
Odpustenie sebe je veľmi významné z hľadiska duševného zdravia. Sebaprijatie zahŕňa aj uvedomovanie si vlastných limitov, omylov a práva na ne. Je to prijatie vlastnej zodpovednosti, odhodenie výhovoriek a hľadanie odvahy pozrieť sa do tváre vlastným zlyhaniam. Táto možnosť je pochopiteľnejšia v kresťanskom prostredí – bolo mi odpustené, a ak mi odpúšťa Boh, kto som ja, aby som si neodpustil. Odpustenie sebe je však logické i vo svetle humanistického nazerania na človeka, práve z hľadiska vyššie spomenutého sebaprijatia, akceptácie vlastných slabostí, limitov a omylnosti.

Informácie o Lucia Drábiková

Obrázok používateľa Lucia Drábiková

Krátke info o sebe (nepovinné)

Mam 33 rokov, som vydata, mam 2 deti.
Som psychologička, momentalne na materskej, inak doktorandka na Trnavskej univerzite so zameranim na Socialnu psychologiu a temou mojej prace je Odpustenie a veci s tym suvisiace.
Zaujimam sa o psychologiu, teologiu a historiu, momentalne aj o architekturu:)

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články