Je ušná spoveď naozaj dôležitá?

Niektorí kresťania katolíci cítia vo svojom srdci sympatie k iným, ako riadnemu spôsobu znovunadobudnutia Božej milosti. Ten riadny je reprezentovaný sviatosťou zmierenia, pričom niektorí z nás už neraz v živote zatúžili niektoré okamihy hanby pred Kristovým tlmočníkom vynechať, zabudnúť, zrušiť. Dokonca viacerí sympatizujú s protestantskou spiritualitou, ktorá verí, že človek sa môže aj riadnym spôsobom zmieriť s Bohom bez sprostredkovateľa, bez zástupcu Cirkvi Pána Ježiša. Týchto kresťanov katolíkov to až môže pohltiť natoľko, že si začnú myslieť, že k odpusteniu potrebujú nejaké skutky, na čo ich protestantská teológia upozorní, že si to protirečí s evanjeliom Svätého písma. Skúsme sa však na okamih pozrieť na túto otázku bližšie – je pravdou, že k odpusteniu sú potrebné skutky? Je sviatosť spovede skutok, skutok Zákona, ktorý treba vyplniť, aby sa dal priestor Božej milosti? Ide potom vôbec o milosť zdarma, ako nám to proklamuje sv. apoštol Pavol v Písmach?

Vec sa má tak, že sviatosti nie sú skutkami Zákona. Isteže, ide o čin, akt, skutok. Ale na sviatosť sa treba pozerať z povahy ich definície, a síce ako na znaky a prostriedky milosti. Katolícka spiritualita dozaista podporuje učenie Svätého písma, že sme spasení milosťou zdarma a bez skutkov Zákona prostredníctvom našej živej viery. Avšak rozdiel je v chápaní spôsobu, ako je nám táto Kristova milosť, ktorú nám náš Spasiteľ zaistil preliatím svojej svätej krvi na kríži, komunikovaná. Teda odovzdávaná, priznávaná. Protestanti veria, že ide o priamu komunikáciu, pričom túto priamosť považujú za riadny spôsob. My, kresťania katolíci, však vidíme tento spôsob ako mimoriadny, nepravidelný a účinný za istých okolností. Riadnym spôsobom je pre nás naďalej sviatosť zmierenia, a v nej je v nás po hriechu obnovená Božia milosť vlastne prostredníctvom zástupcu Cirkvi, presbytera, resp. skrz Kristovho tlmočníka, ktorý nám Ježišovo odpustenie komunikuje.

Domnievam sa a katolícky pochop Božieho zjavenia spolu so mnou, že ide o biblickejší prístup, ak pod tým pojmom “biblický” budeme chápať “vernejší Božiemu slovu”. Pán Ježiš priamo dýchol Svätého Ducha na apoštolov a učeníkov, ich nástupcov, aby odpúšťali hriechy, ktoré budú následne odpustené aj v nebi, a dal im aj moc hriechy zadržať. A tiež zväzovať a rozväzovať (porov. Jn 20,22-23; Mt 18,18). K tomu z povahy veci patrí aj potreba tie hriechy poznať, a teda potreba, aby im ich ľudia vyznali, aspoň teda za riadnych okolností.

Kúsok z histórie:


Niektorí kresťania protestanti sú presvedčení, že spoveď bola zavedená v Cirkvi až v roku 1215 na jednom z lateránskych koncilov. To však nie je tak úplne pravda. Vtedy bola iba prijatá legislatívne a záväzne pre celú všeobecnú Cirkev ako riadny spôsob znovunadobudnutia Božej milosti, keď človek ťažko zhreší po prijatí sviatosti krstu. Nebola vtedy ešte len vymyslená, iba sa prax mnohých stáročí odobrila a spracovala legislatívne. Celé stáročia kresťanského staroveku a raného stredoveku však bola osobná spoveď bežnou vecou, hoci nepravidelnou, pretože sa ľudia vyznávali len z niektorých pevne stanovených hriechov. Tie cirkevní otcovia vo viacerých dielach spomínajú a patrili k nim napríklad vražda, smilstvo a podobne, čiže len tie najzávažnejšie skutky. Ako pokánie mnohí museli veľa odpykať a dokazovať svoju kajúcnosť. Írski misionári a rehoľníci boli práve tými, ktorí si osobnú spoveď osvojili natoľko, že ju šírili po Európe priam dominantne. Keď už namiesto starovekých ťažkých vyznaní a pokání Cirkev v kútoch Európy preferovala pri výkone sviatosti zmierenia osobnú spoveď, tak sa to legislatívne v roku 1215 prijalo ako všeobecné pravidlo.

Záverečná odpoveď:

Aká je teda odpoveď na otázky úvodníka? Spoveď je forma sviatosti zmierenia, ktorá je prostriedkom komunikácie Božej milosti. Kresťan si milosť nekupuje skutkom spovede, ani nezadosťučiňuje Zákonu v biblickom zmysle slova. Pristupuje k Pánu Ježišovi, ktorý je jeho jediným Spasiteľom, prosí Ho o odpustenie, pričom na základe biblických Ježišových podmienok z evanjeliových udalostí ustanovenia sviatosti zmierenia, túto milosť znovu od Neho dostáva. Ten kňaz, tá ušná spoveď, to je len prostriedok, nie akt, ktorým sa niečo dosahuje. Pretože všetko už dosiahol sám Pán Ježiš svojou smrťou na kríži. To On vybojoval u nebeského Otca pre nás vykúpenie a milosť, a tú nám už len ochotne odovzdáva v prostriedkoch, ktoré sa volajú sviatosti, konkrétne v tomto prípade sviatosť zmierenia. Táto milosť je celkom zdarma, my si po ňu vo sviatostiach len ideme. Pretože to sú spôsoby, Božie biblické spôsoby, ako náš Pán svoju milosť udeľuje.

Myslím, že si nemusíme vo svojom srdci spoveď teda spochybňovať. Je to veľký dar, hoci pri jeho prijímaní je celá vec priemerne dosť nepríjemná. Aspoň teda u mňa hej. Niekedy sa mi tam vskutku nechce hriechy vyznávať. Ale potom si povzbudím vieru tým, že ide o Pánov riadny spôsob, ktorý pre nás ustanovil, keď odovzdal moc zväzovať a rozväzovať apoštolom a učeníkom, ktorí apoštolov vo veci evanjelia zastupovali. Pán Ježiš si túto právomoc vo svojej Cirkvi praje, tak kto som ja, aby som si pripúšťal pochybnosti? Odovzdávam sa do rúk Pána a hurá navrátiť sa ako márnotratný syn k Otcovi.

Amen.

Informácie o Roman Gemela

Redakčné články