Ďalej, vyššie, hlbšie

Cesta autobusom určite nepatrí medzi adrenalínové športy.
Keď sa však autobus začne „šplhať“ stále vyššie a vyššie na skaly
a z jeho okna sa dá dovidieť stále ďalej a hlbšie...,
človek asi predsa len začne mať iný pocit ako na rovnej, nudnej diaľnici. :)

Keď ideme „vyššie“, zvyčajne to niečo stojí.

Ale napokon vieme, že to stojí za to!

Aj tento pohľad o tom svedčí.

P.S.
Cestou z Chorvátska do Bosny a Hercegoviny

3. septembra si v Cirkvi pripomíname sv. Gregora Veľkého,
pápeža a učiteľa Cirkvi. Tak niečo aj o ňom.

Narodil sa v Ríme okolo roku 540.
Postupoval v kariére, až sa stal prefektom Ríma.
Potom začal mníšsky život, vysvätili ho za diakona a pôsobil ako pápežský vyslanec v Carihrade.
Dňa 3. septembra 590 bol povýšený na Petrovu katedru, kde bol pravým pastierom v riadení Cirkvi, v pomoci chudobným a v šírení i upevňovaní viery.
Napísal aj veľa mravoučných a teologických diel.
Zomrel 12. marca 604.

Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na Ezechiela

„Syn človeka, urobil som ťa strážcom domu Izraela.“
Je pozoruhodné, že Pán toho, koho posiela kázať, nazýva strážcom. Strážca totiž stojí vždy na vyvýšenom mieste, aby zďaleka videl, čo sa pripravuje.
A každý, kto je ustanovený za strážcu ľudu, musí stáť vysoko svojím životom, aby mohol poslúžiť svojou prezieravosťou.
Ale ako mi znie tvrdo, čo tu hovorím! Lebo keď takto hovorím, zasahujem seba samého, veď ani môj jazyk nehlása tak, ako by sa patrilo, ani môj život nenasleduje jazyk, ako by bolo treba.
Nenahováram si, že som nevinný, vidím svoju ťarbavosť a nedbalosť. Možno, že priznanie viny mi vymôže odpustenie u milosrdného sudcu. Keď som bol
v kláštore, dokázal som aj jazyk zdŕžať od zbytočných rečí, aj takmer stále udržiavať myseľ pri sústredenej modlitbe. Ale odvtedy, ako som vzal na plecia svojho srdca bremeno pastierskeho úradu, duch sa už nedokáže poriadne sústrediť sám na seba, lebo sa rozdeľuje na mnoho vecí.
Lebo hneď musím riešiť záležitosti cirkví, hneď zasa kláštorov a často zvažovať život a skutky jednotlivcov. Hneď sa musím ujať nejakých potrieb občanov, hneď kvíliť nad prepadmi vraždiacich barbarov a obávať sa vlkov, ktorí mi číhajú na zverené stádo. Raz sa musím ujať správy vecí, aby nechýbali prostriedky tým, čo sú viazaní rehoľnými pravidlami, inokedy pokojne znášať lúpežníkov, alebo im aj vyjsť v ústrety v úsilí o zachovanie lásky.
A keď je myseľ takto rozorvaná a rozbitá a musí sa zaoberať toľkými a takými vecami, kedy sa má vrátiť k sebe samej, aby sa celkom sústredila na hlásanie
a nezanedbávala službu slova? Keďže sa donútený postavením často stýkam so svetskými ľuďmi, niekedy popustím uzdu svojmu jazyku. Lebo viem, že keď sa veľmi prísne držím svojich zásad, slabší predo mnou utekajú a nikdy ich nedostanem na to, čo chcem dosiahnuť. Preto sa často stáva, že trpezlivo počúvam aj ich prázdne reči. Ale aj ja som slabý, trochu sa dám zatiahnuť do prázdnych rečí a už začnem s radosťou rozprávať o tom, čo som začal počúvať proti svojej vôli. A do čoho sa mi bridilo padnúť,
v tom teraz spokojne ležím.
Kto som teda alebo aký som to strážca, keď nestojím na vrchu svojej úlohy, ale ešte ležím v údolí slabosti? No Stvoriteľ a Vykupiteľ ľudského pokolenia má moc darovať mne nehodnému aj výšku života, aj účinnosť jazyka a ja
z lásky k nemu hlásam jeho slovo a nešetrím sa.

(z Liturgie hodín)

Informácie o Margita Žiaková

Obrázok používateľa Margita Žiaková

Krátke info o sebe (nepovinné)

Niekedy potrebujem počúvať. Niekedy potrebujem vidieť. Niekedy potrebujem hovoriť. Neviem ale, či vždy viem, kedy je ten správny čas na počúvanie, videnie, hovorenie.

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články