Liturgická služba kostolníka

Liturgickej službe ceremoniára sme sa venovali už dávnejšie, neslobodno však zabudnúť, že ceremoniár svoju úlohu vykonáva v súhre najmä so sakristom (kostolníkom). V hrubých rysoch by sa ich kompetencie dali vymedziť takto: ceremoniár sa venuje predovšetkým personálnej stránke a má na starosti tak prípravu, ako aj priebeh slávenia, sakrista má na starosti materiálnu prípravu liturgických slávení, ale do samotného slávenia už tak výrazne nezasahuje.

Nasledujúci text je prebratý z Direktória 1989, p. 40. Hoci odráža dobu svojho vzniku a dnes je kostolník v trochu inej situácii, uvádzame článok celý, pre jeho vysokú inšpiratívnu hodnotu.

LITURGICKÁ SLUŽBA KOSTOLNÍKA
ZÁSTOJ KOSTOLNÍKA

Kostolník má osobitné postavenie medzi spolupracovníkmi v spoločenstve veriacich. Jeho prednostné postavenie načim odvodiť z jeho osobitnej služby. V krátkej definícii by sa dala jeho úloha opísať takto: Pomoc pri bohoslužbe a vysluhovaní sviatostí, okrem toho samozrejme dozor v kostole a ďalej starosť o kultové predmety.

Z toho vyplývajú dôležité požiadavky kostolníckeho povolania:

Musí byť nielen telesne a zdravotne schopný, ale bezpodmienečným predpokladom je hlboké náboženské zameranie. Keďže prichádza do styku s toľkými a takými dôležitými životnými úkonmi Cirkvi, musí prijať a vykonávať svoju službu „zvnútra” a nesmie chápať svoje povolanie ako nejaké zamestnanie. Najdôležitejším predpokladom pre túto službu je a ostáva živá viera v Boha, keďže sa denne prostredníctvom služby pripravujúcej na liturgiu nachádza pri samom „prameni”.

Kostolník by mal byť príkladom pre veriacich: ako vykonáva svoju službu, ako spĺňa svoje náboženské povinnosti a ako si vytvára celý život podľa viery.

Okrem toho kostolník je dôležitým spojovacím článkom medzi kňazom a spoločenstvom veriacich. Preto musí vedieť spájať osvedčené staré s novým. Od kostolníka sa očakáva, že vie správne improvizovať, že si zachová prehľad, neznervóznie, že má dar chápavosti. Keďže kostolník je dôležitá osoba pre styk s ľuďmi, musí vedieť s ľuďmi správne zaobchádzať a musí mať veľa jemnocitu. Veď musí vymieňať informácie medzi kňazom, organistom, lektorom a miništrantmi. Je osobou ktorá sa stýka so spoločenstvom veriacich. Kostolník veľa prispieva k „vytvoreniu duchovnej nálady” pre bohoslužbu, keďže spoločenstvo veriachich ho má pred očami pred začiatkom liturgie díva sa na jeho prípravné služby.

Každý člen farského spoločenstva musí vedieť, že sa môže spoľahnúť na jeho mlčanlivosť a že žiadosti a prosby, ktoré mu zveril, prídu na správnu adresu.

VLASTNOSTI KOSTOLNÍKA

1. Zmysel pre poriadok

Kostolník musí byť osobne zvyknutý zachovávať poriadok. Aby mohol mať v sakristii poriadok, každú vec na svojom mieste, musí v nej byť zodpovedajúci nábytok a priestor. Predmety, ktoré sa upotrebujú často, prípadne denne, majú byť na dosah, kým veci, ktoré sa používajú zriedkavejšie, možno uchovávať aj vo vzdialenejších priestoroch. No priestor za oltárom, ktorý jestvuje v niektorých kostoloch, nemá byť mietom na rozličné, ba aj nepotrebné veci.

K poriadku patrí aj to, že kostolník po každej bohoslužbe uloží jednotlivé predmet a rúcha na svoje miesto; liturgické rúcha zavesí riadne do skrine.

Je dôležité, aby si kostolník všímal v tomto aj miništrantov. Je správne, keď si miništranti sami odložia svoje rúcho, no kostolník má potom skontrolovať, či ho uložili správne a starostlivo. To je dôležité; aby potom tesne pred bohoslužbou nebolo treba konštatovať, že oblečenie miništrantov je neestetické, majú pokrčené rochetky a pod.

Kľúčik od svätostánku musí byť bezpečne uložený a sám svätostánok má byť dobre uzavretý, čo je už vlastne starosť správcu kostola.

Oltárne sviece treba uschovávať oddelene, aby ich nebolo cítiť na iných predmetoch.

2. Presnosť

Presnosť je veľmi dôležitý predpoklad pre kostolníka. Načas začať s prípravou na bohoslužbu; vždy načas otvoriť kostol a bezpečne ho zamknúť" načas zvoniť pred bohoslužbmi alebo na iné určené hodiny.

3. Mlčanlivosť

Kostolník je povinný zachovávať mlčanie a absolútnu diskrétnosť. Bolo by veľmi zlé, keby bol kostolník prameňom a strediskom obecných klebiet. Kostolník nemá bežať s každou klebetou za farárom, ale má mu postúpiť dôležité informácie (napríklad oznámenie o chorých a pod.). Vo všeobecnosti platí: Veci, o ktorých sa hovorí v sakristii, nepatria na verejnosť.

4. Priateľskosť

Kostolník svojím správaním určuje aj „tón priateľského ovzdušia”. Preto má byť pokojný, vyrovnaný, nenadáva, neznervózňuje iných ani seba. Priateľsky vie veriacich informovať o veciach, na ktoré sa pýtajú. Srditý kostolník je zlé naladenie na bohoslužbu.

5. Vytrvalosť

Ani kostolník nebýva ušetrený vo svojom povolaní mnohých sklamaní. Práve na začiatku jeho služby vyskytnú sa určité ťažkosti a sklamania. Začiatočné nadšenie akosi mizne. Toto povolanie si často vyžaduje veľkú vytrvalosť a vnútornú pevnosť, ktoré môžu prameniť len z hlboko veriaceho povedomia.

6. Sebadôvera

Každý kostolník vo svojej službe značne závisí od iných. Okrem toho ho môže ubíjať to, že vykonáva iba prípravné a záverečné práce. Z toho môže prísť pocit menejcennosti, najmä ak fafár iba zriedka vypovie slovo chvály a uznania. Farár má vedieť, aká dôležitá je služba kostolníka. A kostolník zasa musí mať určitú sebadôveru a presvedčenie, že slúži Bohu a Cirkvi.

7. Čistota

Kostol a sakritia sú vizitkou kostolníka. Preto sa musí starať, aby v kostole a sakristii všetko voňalo čistotou. To platí aj pre jaho osobu. Neoholený a nedbalo oblečený kostolník je zlou vizitkou.

8. Povedomie zodpovednosti

O zverené veci sa musí starať a opatrne s nimi zaobchádzať. Zodpovednej osobe má včas hlásiť škody alebo opravy. Pre každého kostolníka musí byť samozrejmosťou osobitný pocit zodpovednosti za starostlivosť a úschovu liturgických rúch.

9. Čestnosť

Kostolníkovi sa veľa zveruje: v chráme umelecké drahocennosti, nedeľné zbierky („zvonček”),dary a iné veci. Kostolník musí byť taký čestný, že sa naňho každý môže spoľahnúť. Pri práci s peniazmi je vždy dobré, keď je tam jeden svedok, aby nikdy nemohlo vzniknúť podozrenie. Starostlivé zaobchádzanie s peniazmi je potrebné aj preto, aby sa nikomu nedala príležitosť ku krádežiam. Z toho vyplýva dôležité pravidlo: Pri peňažných záležitostiach nikdy nebyť ani ľahkomyseľný ani veľkodušný.

10. Vzťah k miništrantom

Vzťah kostolníka k miništrantom je veľmi dôležitý, veď on je v sakristii najdôležitejšou osobou pre nich. Šomrajúci kostolník môže ľahko odradiť mladých ľudí od miništrovania. Kostolník nech je k miništrantom dobrý a spravodlivý, otvorený pre tie mnohé malé i veľké „miništrantské starosti”. Mladí zvyčajne veľmi dobre vycítia, kto ich má rád a kto nie.

Na mnohých miestach patrí k úlohám kostolníka vycvičiť nových miništrantov. Pritom nejde iba o sprostredkovanie vedomostí, „natrénovanie” správania pri najrozličnejších liturgických úkonoch. Kto miništrantov zaúča, musí sa strarť aj o ich „vnútorný postoj”. Tu platí stará pravda, že najmä mladých ľudí vytvárajú „vzory”: „Slová poúčajú, príklady tiahnu.”

Niekoľko poznámok k uvedenému článku

  • Článok vznikol v období pred 90-tymi rokmi, teda v situácii, keď bol farár rád, ak mal aspoň kostolníka a organistu a do veľkej miery bol izolovaný od farnosti (pozícia do akej ho tlačila vládna moc). Dnes je situácia v mnohých farnostiach iná, miestny pastier prežíva pastoráciu v spojení s veriacimi, úlohy a služby vo farnostiach preberajú viac spoločenstvá ako jednotlivci. Exitujú aj pastoračné a ekonomické rady pri farnostiach, ktoré kostolník kedysi suploval. Dnes je veľmi vhodné, aby ekonomické veci prebrala ekonomická rada, vrátane spoločného vyberania pokladničiek (komisia — traja ľudia určení na vybranie milodarov z pokladničiek, ich spočítanie, záznam a uloženie) — touto vecou by sa kostolník dnes už vôbec nemusel zaťažovať.
  • Taktiež vidíme suplovanie úlohy ceremoniára. V Caeremoniale Episcoporum sa vzdy rozlišovala úloha sakristu (kostolníka) a úloha ceremoniára. Kým sakrista mal na starosti materiálnu prípravu liturgie, ceremoniár bol zodpovedný za jej personálnu prípravu a priebeh a pri plnení svojej úlohy, bol sakristovi nadriadený. On vybral posvätný riad i rúcha a sakrista všetko pripravil. Toto usporiadanie dodnes platí napríklad v pápežskej sakristii.
  • Uprartovanie kostola dnes tiež nepadá len na plecia kostolníka — ten je pri tom skôr ako dozor.
  • Ani kvetinovou výzdobou kostola by sa nemal kostolník zaťažovať, mala by sa zveriť iným veriacim. Kostolník má dosť starostí s udržiavaním posvätného riadu, posvätných rúch, ostatných utenzílií a bežným chodom kostola.
  • Hoci používame na označenie služby mužský rod, nesmieme zabúdať že túto službu vykonávajú aj ženy a to veľmi obetavo a záslužne.

Čo hovorí staré Cæremoniale Episcoporum z r. 1600?

Uvedený obrázok je práve zo state o sakristovi, ktorá je uvedená hneď za sťaťou o ceremoniárovi. Na obrázku je sakrista ten klerik vľavo, ktorý dáva pokyny ostatným klerikom — manzionárom katedrálneho kostola. Manzionári (mansionarii — doslova tí, ktorí prebývajú), boli klerici ktorí bývali blízko katedrály a starali sa o všetko potrebné pre chod katedrály. Týmto klerikom bol nadriadený sakrista a ceremoniár.

Staré cæremoniale sa sakristovi venovalo zhruba na troch stranách. Predkladám niekoľko motívov:

  • Úloha sakristu je v jednotlivých katedrálnych a kolegiálnych kostoloch prepotrebná, preto sa na túto úlohu má vybrať taký človek, ktorý túto úlohu bude vykonávať verne a horlivo (pružne).
  • Vyberá sa z klerikov daného kostola, alebo iného a je kňazom.
  • Pomáhajú mu iní klerici koadjútori (pomocníci), ich počet sa riadi potrebami kostola.
  • Jeho hlavnou úlohou je starať sa o to, aby posvätné rúcha, nádoby, knihy, sviece, ozdoby, nástroje pre použitie v kostole a pre oltáre a aj všetko ostatné zariadenie bolo v poriadku, celistvé, aby sa uchovávalo čisté. Pri poškodených veciach sa stará o ich opravu.
  • Najväčšiu pozornosť venuje tomu, čo má súvis s najsvätejšou eucharistiou, aby bol svätostánok dobre uzavretý, aby tam vždy horelo svetlo, aby sa aspoň raz za týždeň menila a obnovovala (eucharistia) a prinášala chorým.
  • Takisto venuje láskyplnú starostlivosť krstnému prameňu, svätej krizme a ostatným svätým olejom, pričom zachová predpisy dané mu biskupom.
  • Olej chorých uchováva oddelene od ostatných, aby sa dal samostatne nosiť.
  • Relikvie svätých uchováva verne a s úctou.
  • Požehnaná voda sa obnovuje každý týždeň.
  • Kostol a jednotlivé kaplnky a oltáre musia byť vždy čisté a upratané.
  • Stará sa tiež, aby podľa období a stupňa sviatku jednotlivých liturgických dní dôstojne vyzdobil kostol, ako sa hovorí v stati o výzdobe kostola.
  • V omši príde k oltáru na stranu epištoly, keď majú byť prinesené dary a ochutná hostie, víno a vodu, ktoré sa podávajú diakonovi.
  • Jemu tiež prislúcha dať znamenie zvonom (zvoniť) k omši, ranným chválam, vešperám a ostatným kanonickým hodinám, taktiež pri pozdvihovaní na hlavnej omši a keď sa nesie Najsvätejšia sviatosť k chorým, taktiež ráno, na obed a večer k Anjel Pána.
  • Bdie tiež nad tým, aby laici v sakristii neviedli nevhodné reči a profánne úkony.
  • Stará sa aby kňazi slávili omše v stanovenom čase a poriadku.
  • Prislúcha mu uchovávať almužny, ktoré sa dávajú na slávenie omší a zapisovať ich do osobitnej knihy a potom ich prideľovať tým, ktorým prislúchajú.
  • Má tabuľku na ktorej sú zapísané omše a výročia, ktoré sa majú sláviť počas roka v stanovených dňoch, aby sa zadosťučinilo úmyslom dobrodincov.
  • Stará sa aby uteráky pre kňazov boli vždy čisté a v dostatočnom počte.
  • Predvída a stará sa o všetko ostatné, podľa obradu a zvykov cirkvi.

Ako zdroj bolo použité Cæremoniale Episcoporum z r. 1600:

A.M. Triacca - M. Sodi (edd.), Cæremoniale Episcoporum. Editio princeps (1600), Libreria Editrice Vaticana, Città del Vaticano 2000 = Monumenta Liturgica Concilii Tridentini 4, p. 19-22, n. 67-84.

Čo hovorí nové Cæremoniale Episcoporum z r. 1984 (1995)?

Nové Cæremoniale hovorí o sakristovi síce na menšej ploche, ale o nič menej vážne (pracovný preklad):

37. Spoločne s ceremoniárom, ale vždy ako jeho podriadený, pripravuje biskupské slávenia sakrista. S láskou má pripravovať knihy, určené na prednášanie Božieho slova a modlitby, rúcha a ostatné veci, ktoré sú potrebné pri slávení. Má takisto bdieť nad rozozvučaním sa zvonov na posvätné slávenia. Má sa starať aj o posvätné ticho a miernosť v sakristii a sekretáriu. Nech nezanedbáva ani zariadenie, ktoré sa uchováva kvôli miestnej tradícii, ale nech ho udržiava v čo najlepšom stave. Ak sú potrebné nové veci, vyberá ich podľa noriem súčasného umenia, ale nech to nie je len kvôli novotám.

38. K výzdobe posvätného miesta patria v prvom rade čistotou žiariaca podlaha, steny a všetky sochy a veci, ktoré sa používajú, alebo sú na viditeľnom mieste. Vo výzdobe nech sa vyhýba tak zbytočnému prepychu, ako aj lakomosti tak, aby vynikla vznešená jednoduchosť, elegancia (jemnosť) a boli zachované prejasné zásady umenia. Vlohy ľudu a miestne tradície nech ukážu čo sa má použiť a ako sa to má usporiadať, aby „s náležitou vážnosťou a úctou slúžili posvätným priestorom a posvätným obradom”. Výzdoba kostola má byť taká, aby bola jasným znakom lásky a úcty Bohu a Božiemu ľudu má vnukať vlastný zmysel slávení, radosť srdca a zbožnosť.

PrílohaVeľkosť
sacrista maius.png1010.74 KB

Informácie o Adam Sýkora

Obrázok používateľa Adam Sýkora

Krátke info o sebe (nepovinné)

Autor článkov z oblasti liturgiky a o liturgii.

ThLic. Mgr. Adam Sýkora, Ph.D. (1977) základné štúdium psychológie absolvoval na UCM v Trnave (2003-2008), základné štúdium teológie absolvoval na RKCMBF UK v Bratislave (1998-2002, 2005-2008), postgraduálne štúdium teológie absolvoval na KTF UK v Prahe (2009-2017). Systematicky sa venuje najmä liturgickým knihám, liturgickej textovej kritike, prekladom liturgických textov do slovenčiny a liturgickému právu — rubricistike. Je autorom viacerých článkov v časopise Liturgia a na portáli christ-net.sk.

E-mail: liturgika (at) gmail.com

ORCID iD: 0000-0002-5235-9694

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články