Putovanie do Compostelly

Putovanie do Compostelly = Božia pomoc, starostlivosť a prítomnosť, spoločenstvo, vzťahy, modlitba, radosť, krása, obeta, bolesť, námaha, jednoduchosť, pestrosť, život…. Toto všetko a ešte omnoho viac sme mohli zažiť počas uplynulých dní, kedy sme putovali do španielskeho mesta Santiago de Compostella.

Do Santiaga sme peši putovali už pred dvoma rokmi, ale vtedy sme prešli len tú najkratšiu vzdialenosť, zo Sarrie, čo predstavuje okolo 130 km. A práve toto putovanie ma oslovilo a dúfala som, že raz si ho zopakujem, ale už na dlhšom úseku. Preto som ani na chvíľu neváhala, a keď bola možnosť ísť s našimi kňazmi a študentmi na púť do Santiaga, prihlásila som sa. Podobne ako pred rokom pri prihlasovaní sa na Svetové stretnutie mladých v Madride, ani teraz som nevedela z čoho to zaplatím, ale Boh sa o všetko do detailov postaral.

A aká bola naša púť? Myslím, že každý z nás z tohoto prežitého času na púti bude ešte dlho čerpať. Na Santiago sme sa pripravovali už dlhé mesiace predtým, nielen zháňaním leteniek, tvorením rôznych variant ako a koľko budeme putovať, písaním zaujímavostí miest počas putovania ale v prvom rade tvorením spoločenstva. Trávili sme spolu čas pri hrách, modlitbách, spoločných večeriach či spolu zdolávali menšie či väčšie vzdialenosti na turistike. A tak po mesiacoch prípravy prišiel 6. august a my sme sa vydali smer León, odkiaľ začínala naša pešia púť. León – náš prvý albergue (pútnická ubytovňa), kde sme sa stretali s pútnikmi, ktorí už mali v nohách nejaké tie kilometre.

Naše dni mali svoju pravidelnosť, začínali sme prvým budíkom o 5:15, ale my, niektoré dievčatá sme vstávali až po šiestej :). O 6:30 modlitba ranných chvál, ktorá však ani raz nebola presná :) a hor sa zdolať kilometre, ktoré nás v daný deň čakali. Hneď počas prvého kilometra, pokiaľ sme ešte všetci spolu putovali, sme sa spoločne pomodlili ruženec. Okrem vlastných úmyslov sme každý deň tiež mali jeden spoločný , ktorý zahŕňal buď niektorú fakultu KU, cirkev na Slovensku, rybárpolské spoločenstvo či iné. Potom už každý, každá skupinka šla svojím tempom. V žiadnom dni som si neplánovala s kým budem v ten deň putovať, ani sa to naplánovať nedalo. Každý sme mali svoje tempo a tiež svoju bolesť, od ktorej tiež záležalo ako sa nám v ten ktorý deň pôjde. Počas putovania sme toho zažili veľa pekného i ťažkého.

Božia pomoc, starostlivosť a prítomnosť– tá bola prítomná vždy a všade. Asi najviac sa ukázala na O Cebreiro, kedy sme síce prišli do cieľa, ale miestny albergue bol plný a my sme nemali kde prespať. Vtedy nám Boh pomohol cez dovtedy neznámych ľudí, ktorí nám zaplatili taxík a vopred rezervovali miesta v najbližšom albergue. Tu bolo pre mňa ťažké prijať zmenu plánu a Božiu pomoc, ale i cez túto situáciu ma Boh chcel naučiť nespoliehať sa len na seba a nedržať sa len svojich plánov. Tiež 15.8, keď sme naozaj len s maličkou dušičkou dúfali, že v tento deň budeme mať kde bývať. Ferreiros, konečný cieľ pre tento deň, mal podľa nášho sprievodcu len jednu ubytovňu s 22 miestami a len nás bolo 12. Ale Panna Mária, ktorej sviatok sme v tento deň slávili, sa nám postarala i o ubytovanie, a k tomu aké moderné:). Takýchto zázrakov bolo veľa, bez Božej pomoci by sme veru ďaleko nedošli.

Spoločenstvo – otec Jozef raz na mládežke počas svojho príhovoru spomenul, že s Božou pomocou a spoločne ide všetko. A tu sme sa o tom mohli tiež presvedčiť. Veľa pútnikov sa do Compostelly vydáva v samote, najviac v dvojici. O sebe môžem povedať, že sama by som na púť ísť nemohla. Chýbalo by mi spoločenstvo, také, aké sme vytvorili my počas nášho putovania. A tiež, často keď prišla únava či bolesť, mala som chuť sadnúť si na najbližší kameň a už neísť ďalej. Ale vtedy prišiel niektorí z našich kaplánov či študentov a tí ma potiahli. Každý jeden z našej skupinky mi hocijakým spôsobom pomohli a len vďaka Božej a ich pomoci či povzbudzovaniu som došla až do Santiaga. Tu ďakujem hlavne o. Miroslavovi, Katke a Akve, ktoré sa o nás všetkých lazaristov veľmi pekne starali.

Vzťahy – púť je tiež o vzťahoch, tie staré upevniť a získať nové. Všetci z našej pútnickej skupinky se sa viac menej poznali. Neznámym pre väčšinu bol asi akurát o. Miroslav, brat o. Róberta, ale ten medzi nás, hlavne vďaka svojou veselosťou a staroslivosťou rýchlo zapadol. Hlavne naši kapláni naväzovali rozhovory i s pútnikmi iných národností. Ale aj my niektorí, ktorí nie sme jazykovo až tak zdatní, sme mohli zakúsiť, že nohami a rukami sa dá všade dohovoriť :).

Modlitba – tá sa prelínala celou púťou, bez nej by sme neurobili ani krok. Modlitba liturgie hodín bola každý deň príležitosťou k spoločnej modlitbe, ruženec, korunka Božieho milosrdenstva, Anjel Pána o 12 hodine, osobné modlitby – to všetko nás približovalo k Bohu. Každodenné slávenie sv. omše bolo tiež zázrakom. Keby sme neputovali s našimi kaplánmi, určite by sme sa nemohli zúčastňovať na sv. omši každý deň a to by nám chýbalo. Slávenie sv. omše v katedrále, kostole či na izbe, kde sme boli práve ubytovaní, každá sv. omša nám dávala silu kráčať ďalej.

Radosť – tú sme často prežívali. Čím dlhšie sme boli na púti, tým sme sa dokázali tešiť z menších drobností. Jeden deň sa nám stalo, že sme mali spať len na matraciach. A naše prvé reakcie? Aspoň nebudú vŕzgať postele ako noc predtým:). Radosť, že sme prešli to, čo sme v ten deň prejsť mali, radosť zo spoločných chvíl, radosť z toho, že si máme kde nakúpiť (ani to nebola samozrejmosť),…

Krása – bola vôkol nás. Prvé dva dni sme prechádzali zväčša mestami, čo nebola až taká krása pre oči, ale potom to prišlo. Krása španielskej prírody, španielskych dediniek, kostolíkov sa nedá opísať, tú treba vidieť :). Mnohé výstupy a hlavne zostupy boli náročné hlavne na kolená, ale boli nádherou pre oči a srdce.

Obeta, bolesť, námaha – tá tu bola prítomná od začiatku. Keď sa spätne pozriem na putovanie zo Sarrie spred 2 rokov, ani neviem či to bola púť. Málo kilometrov, ale v prvom rade naše malé ruksačiky (batožinu nám vtedy viezol autobus) nám putovanie zľahčovalo. A teraz nám naše batohy, vážiace od 9 po 18 kg dali riadne zabrať. Ten môj cca 10-11 kg ma teda zmordoval riadne. Prvé dni si to odniesla chrbtica, plecia a ostatné dni už ,,len“ koleno. Zaujímavé je, že riadny problém mi robilo akurát to zdravé pravé koleno, ľavé koleno, sedemkrát operované sa neozvalo ani raz počas celej púte :). Bolo to náročné kráčať s bolesťou pre každého jedného z nás, ale vedeli sme pre koho a načo kráčame a i teraz verím, že i takáto obeta nebola zbytočná. Otec Dušan ma tak raz povzbudil, keď mi povedal, že bez bolesti by naše kráčanie nemalo zmysel, bola by to len prechádzka a nie púť, neprinieslo by to žiadne ovocie do nášho života. Tiež posledný deň už bol náročný, čakalo nás 35 km, koleno bolelo, nič nepomáhalo, prišla ťažká chvíľka, keď som si hovorila, že som poslednú trasu mala ísť autobusom a pýtala som sa či to má nejaký zmysel. Vtedy ma zas o. Róbert nakopol, áno, ako obeta to má určite zmysel a spolu s o. Miroslavom ma svojím tempom potiahli až do Monte do Gozo.

Jednoduchosť – naozaj, čím dlhšie sme putovali, tým menej sme potrebovali a tým viac sme si vážili to, čo sme mali. Jednoduché pútnické albergy, každodenné ručné pranie, často jednoduchá strava nás učili vystačiť si s tým, čo sme mali.

Pestrosť sme mali na tanieri každý deň. Napríklad len v tom, že človek nikdy nevedel, kde v ten deň skončí. Jeden deň sme spali vo veľkom meste, kde sme mohli navštíviť miestnu katedrálu či iné pamiatky, na druhý deň si vyšiel z ubytovne a zrazu si bol medzi kozami, sliepkami a inými zvieratami. Tiež pestrosť krajiny, v ktorej sme putovali bola na nezaplatenie. Program našich dní putovania bol postupom prejdených kilometrov ustálený, ale na nudu sme si sťažovať nemohli.

Naša púť bola i obrazom života – prinášala radosť i bolesť, krásu prírody i betónové mestá, radosť zo vzťahov i nedorozumenia, ale vždy sme na nej mohli rátať s Božou pomocou i s pomocou ostatných našich spolupútnikov.

A čo dala táto púť mne konkrétne? Mohla som si uvedomiť mnoho vecí, hlavne dôležitosť spoločenstva. Ako silný individualista by som chcela všetko robiť sama, komunikácia s druhými tiež nie je mojou silnou stránkou, a tu som zrazu 15 dní mala stráviť v neustálom kontakte s druhými. Ale tu som mohla zažiť ako sa my, ľudia, vzájomne potrebujeme. Keby som kráčala sama, neprešla by som toho toľko, koľko som prešla, keď som išla s inými ľuďmi a oni ma svojím tempo potiahli až do cieľa.

Tiež som sa učila pokore. Prvú púť som zvládla dobre, počas turistických výstupov na Slovensku som nemávala problémy, ktoré sa ale teraz u každého prejavili, i u mňa. A bolo potrebné ich prijať a s nimi kráčať, čo bolo náročné. Tiež učiť sa prijímať pomoc od druhých. Pamätám si ako mi bolo ťažko dať niekedy svoj ruksak o. Mirovi, aby mi ho spolu so svojím odniesol, keď ma koleno už úplne zrádzalo. Najradšej by som si vystačila sama, nikoho ,,neotravovala“ ale nie vždy to išlo a vtedy bolo ťažké prijať pomoc. Ale veľká vďaka za každú pomoc. Zažívala som svoju ľudskú slabosť, ale zároveň aj veľkú Božiu i ľudskú pomoc. Sám človek veľa nedokáže, ale keď ho druhí ľudia povzbudia, ide to ľahšie. Všetci sme sa snažili pomáhať tým, ktorým to v ten ktorý deň šlo ťažšie. Jeden deň to šlo ľahšie jedným, inokedy druhým. Človek si nevybral či bude vpredu či vzadu. Bolesti niekedy boli menšie, niekedy väčšie.

Ďalej som si uvedomila, koľko toho my, ľudia zvládneme. Veľakrát si v živote povieme, na toto sa nedám, to nezvládnem, niektorí z nás si možno tiež povedali, že tých 330 km neprejdeme, ale dali sme sa na to a šlo to. Dokážeme viac, než si myslíme.Tiež som si uvedomila koľko toho málo k životu potrebujem. Na dva týždne sme sa dokázali zbaliť do jedného ruksaku a koľko vecí, možno i nepotrebných máme doma v skriniach?Táto púť ma učila žiť prítomnosť. Ako mnohí ľudia, i ja sa často viac zaoberám budúcnosťou ako prítomnosťou. A teraz bol dôležitý práve ten deň, ktorý sme prežívali. Keby som si stále predstavovala tých 330 km, ktoré ma čakali prejsť, ďaleko by som nezašla. Ale my sme to mali pekne rozplánované, dôležité boli pre nás kilometre, ktoré sme mali v ten ktorý deň prejsť. A tak i my sme sa mohli presvedčiť, že slová Svätého Písma ,,Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6,34) je pravdivý a že naše dni boli okrem trápenia, námahy a obety naplnené i radosťou.

Ďakujem v prvom rade Bohu, že mi splnil môj sen, a to už druhýkrát putovať do Santiaga, tiež tým, ktorí nás svojimi modlitbami a obetami podporovali tu na Slovensku a veľká vďaka patrí hlavne tým, s ktorými som túto púť mohla prežiť. Bol to nezabudnuteľný čas. Ďakujem za každú pomoc, povzbudenie, za čas strávený s vami.Púť do Santiaga bude určite aj vo mne ešte dlho doznievať a verím, že prinesie svoje ovocie v mojom živote i v živote tých, na ktorých som počas púte myslela

Informácie o Ivana Gabrišová

Redakčné články