Niekoľko poznámok o liturgickej terminológii

Často sa v bežnom živote, ba dokonca aj v odborných publikáciách stretáme s liturgickou terminológiou, používanou nesprávne, alebo nepravdivo. Preto som sa podujal poukázať na niektoré problémy, a to s nádejou, že tento môj príspevok pomôže spresniť niektoré termíny. Toto spresnenie nie je cieľom samo o sebe, veď ustálená terminológia výrazne napomáha pri vecnej a neraz aj hlboko ľudskej komunikácii. Niektorí namietajú, že synonymizácia je obohatením textu. Tu však treba konštatovať, že synonymizácia nie je obohatením pre každý text a v niektorých textoch je priam nežiadúca. Napríklad v normatívnych textoch tak liturgickej, cirkevnej, ako aj civilnej povahy sa vyžaduje stabilita terminológie a vylučuje sa synonymizácia. Kladie sa dôraz na jednoznačnosť — každý výraz má len jeden význam a konštantnosť — musia sa používať rovnaké pojmy a nesmú sa používať pojmy synonymné. Liturgický jazyk nie je právnym jazykom — povedia niektorí a majú pravdu, hoci rímska liturgia veľmi úzko súvisí aj s právnickým jazykom. Ale liturgický jazyk rímskej liturgie nie je totožný ani s umeleckým jazykom, ako ho poznáme v svetovej literatúre. Liturgický jazyk rímskej liturgie je osobitným druhom, pre ktorý je charakteristický zhustený teologický obsah na malom priestore, často v jednej vete. Z toho je zrejmé, že terminológia musí byť presná a tak by sme mohli liturgický jazyk umiestniť medzi umelecký a právnický jazyk, bližšie však k umeleckému. Pre liturgický jazyk je tiež dôležitý teologický kontext, z ktorého adresát môže postrehnúť, že za jedným slovom sa často skrýva niekoľkostoročný boj o jeho obsah, preto jedno slovo veľakrát môže odkazovať na stovky traktátov a celý teologický smer, ale jeho synonymum na jazykovej báze už nevytvorí tento odkaz na teologickej báze.
Uvádzam niekoľko slov, ktoré sú v slovenskej terminológii problematické, alebo sa často používajú nesprávne, pričom si nenárokujem úplnosť.

ambo — ambón — ambona prvý termín (ambo — ako neutrum) môžeme úplne vylúčiť, keďže ide o novodobý nepodarok. Druhý, ambón (ako maskulínum) je najbližší svojej gréckej pôvodine, preto ho používa východná cirkev. V cirkvi rímskeho obradu na Slovensku sa používali oba tvary (maskulínum aj feminínum), ale do prekladov liturgických kníh sa dostal iba v podobe feminína. Niektorí odôvodňujú feminínum ako protiváhu k oltáru, ktorý je v maskulíne, ale racionálne opodstatnenie to nemá. Česi používajú maskulínum, podobne aj vačšina iných prekladov. Javí sa vhodným, aby liturgická komisia zaviedla zmenu, ale musela by byť jasná a jednotná. Do tej doby bude lepšie kvôli jednote používať zaužívané feminínum.

bohoslužba — liturgia termínu bohoslužba sa väčšinou vyhýbame pre jeho mnohoznačnosť, vonkoncom nemožno používať termín bohoslužba ako ekvivalent slova liturgia, keďže pri bohoslužbe ide o širšiu množinu.

bohostánok — svätostánok kým za bohostánok môžeme označiť celý kostol, svätostánok je to mieto, kde sa uchováva eucharistia. Latinské texty používajú výraz tabernaculum, teda bez dedikačného určenia.

chór — chórus chór je miesto blízko oltára a často bývalo oddelené ohradou. Chór bolo miesto na slávenie liturgie hodín (dnes sa žiaľ používa zriedka), preto sa tam často nachádzajú aj chórové lavice. V chóre sa nachádzala aj schola cantorum (zbor spevákov). Keď sa neskôr tento zbor presunul ďalej od oltára, názov miesta sa spojil s názvom schóly a napokon ostal na novom mieste názov aj bez schóly. Chórus je teda miesto, ktoré v slovenčine označuje zadnú emporu, kde býva umiestnený organ. Výraz chór však treba dôsledne odlíšiť a používať ho iba na označenie priestoru pri presbytériu, ak taký priestor vobec je v kostole konštituovaný.

chrám — kostol latinské pramene používajú dva rozdielne výrazy, každý s konštantným a odlišným obsahom. Termínom ecclesia (ktorý prekladáme ako kostol) označuje budovu, ktorá slúži na slávenie liturgie, predovšetkým eucharistie (rovnakým termínom sa označuje aj cirkev). Na rozdiel od toho latinské pramene používajú aj termín templum (ktorý vždy prekladáme ako chrám) na označenie reality, ktorá nie je určená na slávenie novozákonnej liturgie, ako napr. telo ako chrám Ducha Svätého, jeruzalemský chrám a pod.

kňaz — presbyter kým termín kňaz (l. sacerdos) je širší a zahŕňa presbyterov aj biskupov, termín presbyter zahŕňa iba tých, ktorí sú ordinovaní ako presbyteri (g./l. presbyter), teda vylučuje biskupov (g./l. episcopus). Liturgické knihy dôsledne rozlišujú tieto dva termíny.

kánon — eucharistická modlitba — anafora centrálna časť slávenia eucharistie sa nazývala veľmi rôznorodo: Eucharistia => gratiarum actionis => canon gratiarum actionis => canon actionis => canon => canon Romanus. Názov canon Romanus sa fixoval. S obnoveným misálom prišli do rímskej liturgie najprv tri nové modlitby, nazývané už prex eucharistica (eucharistická modlitba) a názov kánon sa rezervoval iba pre tradičnú eucharistickú modlitbu, zaradenú ako prvú. Postupne pribudli aj ďalšie eucharistické modlitby. Kým rímska liturgia označuje tieto modlitby ako eucharistické modlitby, všeobecne sa tento druh označuje ako anafora.

liturgická akcia — liturgický úkon — liturgické slávenie latinský termín actio liturgica prekladáme termínom liturgický úkon, alebo, pokiaľ ide o úkon celebratívneho charakteru, termínom liturgické slávenie. Liturgické knihy sa vyhýbajú prekladu termínom liturgická akcia pre rôznoznačnosť slova akcia v súčasnej slovenčine.

modlitba nad obetnými darmi — modlitba nad darmi latinské texty majú vždy len výraz super oblata (zamlčané oratio) chrakteristika darov ako obetných je redundantná, pretože nie je to obeta chleba a vína, ale obeta Ježiša Krista, ktorá je obetou Nového zákona. V nových prekladoch bude potrebné dať prednosť vernosti latinskému textu, ako to aj požaduje inštrukcia Liturgiam authenticam. Výraz "obetný" sa nenachádza v českom, talianskom, nemeckom ani anglickom preklade.

miništrant — posluhujúci — posvätný služobník liturgické knihy tieto termíny striktne rozlišujú. Kým posvätní služobníci (l. ministri sacri) sú jedine kňazi a diakoni, posluhujúcimi sa rozumejú tí, ktorí konajú liturgickú službu. Ako posluhujúci (l. ministri) sú označovaní jednak riadne ustanovení posluhujúci (hlavne lektori a akolyti), tak aj ordinovaní posluhujúci (diakoni). Pod termín posluhujúci sa často zahŕňajú aj miništranti, ktorí nie sú trvalým spôsobom určení na liturgickú službu (ako akolyti a lektori), ale vykonávajú úlohy oficiálnych posluhujúcich v ich neprítomnosti. Termínom miništranti (l. ministranti) sa v liturgických knihách označujú iba tí, ktorí neboli natrvalo ustanovaní na liturgickú službu, teda nie akolyti a lektori. Presbyteri, ktorí asistujú biskupovi pri biskupských sláveniach, sa nazývajú asistujúci presbyteri (l. presbyteri assistentes)

obetná miska — konsekračná miska (paténa) ide o stotožnenie dvoch rozdielnych nádob. Kým obetná miska sa používala v Starom zákone na zachytávanie krvi obetovaných zvierat, konsekračná miska (paténa) sa používa na konsekrovaný chlieb — Kristovo telo. Zámena týchto dvoch termínov je neprijateľná. Liturgické knihy uprednostňujú termín paténa a nerozlišujú pritom či ide o paténu plytkú alebo hlbokú v tvare misky.

obetný stôl — oltár kontinuita starozákonného a novozákonného oltára (ako ju opisuje napr. Teologický a náboženský slovník, SSV, Trnava 2008, s. 118: "Kresťanstvo zdedilo používanie oltára zo žid. náboženstva.") je neobhájiteľná, Kristova obeta završuje všetky obety Starého zákona, pokračovanie v starozákonných obetách by bolo ignorovaním Kristovej obety. Kresťanský oltár nepochádza zo židovstva. Kresťania rímskeho obradu slávia eucharistiu na riadne posvätenom alebo požehnanom oltári, iba ak to pre nejaké dôvody nie je možné, môže sa sláviť aj na obyčajnom stole. Vtedy ide o obyčajný stôl a nie o obetný stôl alebo oltár. Obetným stolom sa v minulosti nazýval stôl, na ktorý sa kládli dary pre chudobných a pre kostol alebo pre cirkev, pokiaľ ich diakon nezaniesol rovno do diakonika (niekedy totožného so sakristiou, niekedy naproti sakristii pri presbytériu).

rocheta — superpelícia (rochetka) v starších liturgických knihách sa tieto dva odevy striktne rozlišovali. Niekedy sa dokonca superpelícia obliekala na rochetu. Ide o to, že rocheta nie je striktne liturgický odev, kým superpelícia je určená na použitie v liturgii. Hoci ich strih je podobný, predsa sú medzi nimi aj isté odlišnosti, doteraz platné odlíšenie je v rukávoch, kým superpelícia má široké rukávy, rocheta má úzke. Starší autori uvádzajú aj rozdiel vo výzdobe, totiž ak má košeľa posvätné symboly ako kalich, kríže, IHS, XP a podobne, ide vždy o superpelíciu, kým pokiaľ je bez týchto symbolov, môže ísť o rochetu alebo superpelíciu. Čipka nehrá rolu pri rozlíšení rochety a superpelície, i keď je to často rozšírený omyl. Stará legislatíva rezervovala použitie rochety iba biskupom, aj to nie všetkým, rehoľníci, ktorí boli biskupmi, používali namiesto nej superpelíciu. Iní klerici ju smeli používať iba ako privilégium. Dnes je rocheta rezervovaná biskupom a kardinálom. Názov rochetka, ktorý sa vžil v našich krajinách, však označoval spravidla superpelíciu, nie skutočnú rochetu. Používa sa aj skrátený výraz superka, ktorý nie je oficiálnym názvom, preto nemôže byť recipovaný do oficiálnych textov.

seminarista — bohoslovec ide o často zamieňané termíny, pretože jedni sú podmnožinou druhých. Kým bohoslovcom je každý teológ (alebo študent bohoslovia — teológie), teda aj tí, ktorí sa nepripravujú na kňazstvo, seminaristom je ten, kto je v kňazskom seminári, teda pripravuje sa (hlavne štúdiom teológie) na služobné kňazstvo. Medzi bohoslovcami, teda teológmi môžu byť tak laici, ako aj klerici, ale seminaristi sú laikmi až do diakonskej vysviacky. Tu treba upozorniť na fakt, že podľa Caeremoniale Episcoporum sú klerikmi vlastne všetci posluhujúci a že v niektorých kongregáciách, ktoré majú povolené používanie starých liturgických kníh sú chovanci klerikmi už od prijatia tonzúry.

svätyňa — sanktuárium — presbytérium výrazom svätyňa (l. sanctuarium) sa označoval posvätný priestor vo všeobecnosti, neskôr sa ním označovali len najvýznamnejšie sakrálne priestory (napr. mariánska svätyňa v Šaštíne). Označovať týmto výrazom iba presbytérium je, zvlášť po II. vat. koncile, neprijateľné, nakoľko to evokuje dojem, akoby časť kostola, kde sa nachádza oltár, bola posvätnejšia, ako iné časti kostola. Na označenie tej časti kostola, kde sa nachádza hlavný oltár súčasné liturgické knihy používajú výhradne termín presbytérium (g./l. presbyterium).

vysvätiť — posvätiť — zasvätiť — požehnať (konsekrácia, ordinácia, dedikácia, posviacka, vysviacka, zasvätenie) v tejto oblasti panuje asi najväčší chaos, ale nie v súčasných liturgických knihách — tie v tom majú jasno (hoci v minulosti sa termíny veľmi menili). Treba rozlíšiť, či ide o osoby alebo predmety a o aký stupeň dedikácie ide. Kostol a oltár možno požehnať (požehnanie, l. benedictio), alebo posvätiť (posvätenie, posviacka l. dedicatio) — nie vysvätiť! Bežné liturgické predmety sa spravidla požehnávajú — nie posväcujú. Týka sa to aj vody, ktorá sa (v súčasnosti) nikdy neposviaca, ale požehnáva, preto bude treba zaviesť termín požehnaná voda miesto svätená voda. O posviacke predmetu možno hovoriť iba tam, kde sa používa krizma. Človeka možno požehnať, vysvätiť (ordinovať), zasvätiť a konsekrovať. O požehnaní možno hovoriť pri ustanovení na liturgickú službu, teda obrad ustanovenia lektora a akolytu je zároveň požehnaním. Taktiež sa podľa dnešných liturgických kníh žehná opát a opátka. Posvätný rád sa prijíma v troch stupňoch, ide o diakonát, presbyterát a episkopát a všetko sú to vysviacky, alebo ordinácie (l. ordinatio), teda človek môže byť vysvätený alebo ordinovaný na diakona, presbytera či biskupa. Výraz biskupská konsekrácia dnešné liturgické knihy nepoznajú. Poznajú však výraz konsekrácia alebo zasvätenie panien (l. consecratio virginum). Teda výraz consecratio prekladáme, pokiaľ ide o osoby: zasvätenie, konsekrácia, pokiaľ ide o eucharistiu, iba výrazom konsekrácia.

západ slnka — súmrak hoci na prvý pohľad je rozdiel iba nenápadný, v skutočnosti ide o veľmi odlišné reality. Západ slnka súvisí s procesom postupného ubúdania svetla, začína keď sa slnko "dotkne obzoru", a končí, keď "zapadne za obzor". Súmrak je hranica medzi dňom a nocou. Slovom súmrak sa v liturgickej normatíve prekladá latinský výraz initium noctis, ktorý by sme doslovne preložili ako začiatok noci. Keďže súmrak prekladatelia chápali ako rozhranie dňa a noci, zdalo sa vhodné použiť tento výraz, ktorý dostatočne vyjadroval potrebné. Nepočítali s tým, že si niektorí zamenia súmrak so západom slnka. Z toho sú konsekvencie pri začiatku slávenia Veľkonočnej vigílie, kedy je začiatok slávenia veľmi dôležitý. Po súmraku už je tma, kým po západe slnka za obzor je ešte dosť dlhú dobu svetlo. V každom prípade slovom súmrak sa v liturgickej normatíve označuje začiatok noci, teda ten okamih, keď už je tma.

Informácie o Adam Sýkora

Obrázok používateľa Adam Sýkora

Krátke info o sebe (nepovinné)

Autor článkov z oblasti liturgiky a o liturgii.

ThLic. Mgr. Adam Sýkora, Ph.D. (✴1977) základné štúdium psychológie absolvoval na UCM v Trnave (2003-2008), základné štúdium teológie absolvoval na RKCMBF UK v Bratislave (1998-2002, 2005-2008), postgraduálne štúdium teológie absolvoval na KTF UK v Prahe (2009-2017). Systematicky sa venuje najmä liturgickým knihám, liturgickej textovej kritike, prekladom liturgických textov do slovenčiny a liturgickému právu — rubricistike. Je autorom viacerých článkov v časopise Liturgia a na portáli christ-net.sk.

E-mail: liturgika (at) gmail.com

ORCID iD: 0000-0002-5235-9694 ORCID (medzinárodná identifikácia autorov)

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články