Božie svetlo a temnota duše


Článok je opisom vlastnej spirituálnej skúsenosti s objatím mojej duše Božím svetlom. Vychádza z praxe môjho duchovného života a prináša opis mnohonásobného zážitku temnoty mojej duše po tom, ako spácham vážny hriech. Vtedy totiž Božie svetlo akoby zavelí na ústup a mňa akoby Pán nechal do istej znesiteľnej miery napospas Zlému a jeho negatívnym temným myšlienkam, aby som pochopil, čo som si svojím hriechom de facto vo svojej slobodnej vôli zvolil.

1. Božie svetlo objíma dušu

V Písme čítame, že Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy (1 Jn 1,5). Tiež sv. Ján potvrdzuje, že v nebeskom Jeruzaleme na konci pozemských dejín zažiari Božie svetlo, ktoré bude svietiť naveky a navždy, a už nebude žiadnej noci, ani lampy nebude zapotreby (Zjv 22,5). Uvedomil som si, čítajúc tieto verše, že Boh osvecuje duše už aj teraz a prináša svoje svetlo hlboko do ich srdca. My, kresťania, sa neraz nechávame objať Božím svetlom, prežaruje nás a dáva sa nám vo svetle spoznať. Toto svetlo je pre nás ešte veľmi silné a nevieme ho obsiahnuť. Analogicky sa dá prirovnať k slnečnému svetlu, do ktorého sa takisto voľným okom nemôžeme len tak pozrieť bez obmedzenia. Ale Duch tým, že nám prináša pravdu o Bohu, tým, že nám prináša pravdu o našej spáse a vykúpení, a zaiste aj o našom všeobecnom povolaní k účasti na božskom, blaženom a sväto dokonalom živote, nás do istej miery necháva zazrieť krásu svojho Svetla.

Ako sa to prejavuje v praxi? Ak mám vychádzať zo svojej konkrétnej spirituálnej skúsenosti, zisťujem, že Boh ma osvecuje predovšetkým po stránke viery, nádeje a lásky plus poznania.

Ak som v posväcujúcej milosti, cítim a vnímam na sebe stopy Božieho pôsobenia, ktoré výrazne posilňujú moju dôveru v Neho. Som akosi rozradostnený, optimistický, viac rozumiem utrpeniu a väčšmi sa nechávam približovať k Ježišovmu najsvätejšiemu Srdcu rozvojom lásky a takpovediac rozvojom a podporou vlastného dobrého pocitu z modlitby. Výsledne to znamená, že sa cítim veľmi dobre ako veriaci a vidím v láske, viere a nádeji silné posilnenie pre vlastné konkrétne žitie. Niekto by hádam povedal, že sa teším z Božieho príbytku, ktorý si vo mne Boh urobil. Vnímam to vtedy ako realitu, ktorá je zdrojom optimizmu a dôvery v svetlé zajtrajšky.

Takisto sa mi Božie svetlo prejavuje v rovine poznania. V radosti Pánovej mám väčšiu tendenciu prežívať veci duchovne a skúmať povahu vecí a myšlienok na základe rozlišovania duchov. Človek cíti akúsi silu, že Pán stojí pri ňom a že ho neopúšťa ani pri hľadaní pravdy a smerovania svojej životnej púte.

2. Hriech a následná temnota duše

Pokračujúc v mojej spirituálnej skúsenosti, obvykle prichádza do života hriech. A čo sa stane? Typicky ma hriech zvykne hneď mrzieť, pravdepodobne z ošklivosti hriechu a trochu aj z lásky k Bohu. Ale najviac som proste najedovaný na seba. Po hriechu v mojej skúsenosti neprichádza nejaký hrozitánsky trest, ale príde niečo, čo tiež nie je vôbec zábavné. Objatie mojej duše Božím svetlom sa takmer úplne stratí. Akoby Boh zavelil z mojej duše na ústup. Ústup Božieho svetla. A to má rozsiahle následky na moju lásku, vieru a nádej, a zaiste aj na prístup k relatívnemu poznaniu Božích prístupov ku mne.

Moja duša vtedy pomerne rýchlo klesá do temnoty.

Viem podľa mnohonásobnej skúsenosti pomerne dobre opísať, ako sa temnota mojej duše prejavuje. Všimol som si, že asi hodinu po hriechu ešte prežívam tradičné pocity viny a je mi ľúto môjho poklesku. Vtedy ešte nepociťujem zvláštnosti temnoty, mám skôr pocit, že Boh stojí pri mne a vec sa dá rýchlo do poriadku odpustením. Do dvoch hodín, bez ohľadu na to, čo som počas tých dvoch hodín robil, či som sa učil, alebo pozeral telkáč, alebo surfoval, príde na mňa zrazu akási nedôvera a ľahostajnosť. Nedôvera, že Boh mi len tak ľahko odpustí – z čoho vyvodím, že asi skončím v zatratení. Na to reagujem ľahostajnosťou a znechutením zo seba, aj z Boha, ktorý je nositeľ Božieho zákona a základom celej morálky. Niekedy sa situácia podobá na menšie formy rúhania, ale naozaj len v podobe pociťovania výčitiek voči sebe samému ako človeku, ktorý zhrešil, a voči Bohu, ktorý je Svätý. Ľahostajnosť a nedôvera ľahko skĺznu do akejsi depky a vo mne sa šíri pravá, nefalšovaná znechutenosť, prázdnota, strach z pekla a nedôvera. Láska je obrátená v ľahostajnosť, nádej v nedôveru a viera v spochybňovanie. A poznanie? Božie svetlo ustúpilo až tak, že môj rozum ani len nevie pochopiť, aký má Boh ku mne ako hriešnikovi prístup, a ja sa teda uzatváram do pesimizmu, že je pravdepodobne odmietavý a zlý. Moje ústa začnú hovoriť o treste, ktorý vedie k ďalším hriechom a k zanedbaniu modlitby.

Božie svetlo ustúpilo a hriech zastúpila temnota duše.

Možno je ešte vhodné dodať, že často u mňa temnota prevláda asi 2 dni po spáchaní vážneho hriechu. Potom občasné modlitby o odpustenie vystrieda dôvera v Božiu lásku a Božie svetlo v mojej duši aspoň do určitej miery opäť vzplanie. Sviatosťou zmierenia sa nakoniec celá situácia perfektne spečatí.

3. Záver

Iste poznáte ten pocit, keď kráčate zo sviatosti zmierenia a cítite sa úžasne ľahký. Oslobodený, ospravodlivený a v Božom náručí. Späť v Ježišovom ovčinci. Zbožňujem ten pocit. Objatie našej duše Božím svetlom je presne o tom istom, ten pokoj, tá láska, to zmierenie! Je dobré, keď si budeme všetci pestovať záľubu v Božom svetle. Možno i to nás bude motivovať, aby sme menej hrešili a dávali si pozor na vážne hriechy, pri ktorých Božie svetlo akosi vždy jednoducho z našej duše ustúpi.

Je možné, že Váš spirituálny život a skúsenosť hovoria niečo iné. Pán nás vedie každého po svojom. Ale ak ste aspoň kúsok rozpoznali Božie svetlo vo svojom srdci tak, ako ho prežívam ja v mojej vlastnej duchovnej skúsenosti, tak si môžeme podať ruky a spojiť sa na oslavu Božej lásky. Lebo budeme vedieť, o čom je reč. Držím Vám palce na Vašej duchovnej púti pozemským životom a pri udržiavaní svojej duše v objatí Božím svetlom!

Informácie o Roman Gemela

Redakčné články