Neodolateľný a Nezdolateľný

Nervy! Tretíkrát zničení ako frontoví vojaci, tretíkrát páchnuci ako stádo tibetských kôz, tretíkrát sklamaní ako krtko keď narazí na betón... Takto nejako sme sa cítili, keď sme tesne pred západom slnka zhodnotili, že tých 300 výškových metrov už nedáme a treba sa vrátiť. K autu sme došli tesne po polnoci za striedmeho svetla čeloviek.

Golem Korab, najvyšší vrch Albánska a Macedónska, ostal pre mňa aj po tretíkrát "Nezdolateľný." Pre mojich spoločníkov, prievidzských skautov, to bol silný príbeh s otvoreným koncom. Výzva. Korab so svojimi 2761 m.n.m. ostáva "Neodolateľný." Sľúbili sme si, že sa vrátime - ak Pán dá.

Vlastne, Korab bol len vrcholom toho, čo sme spoločne zažili. O tom, ako sa Lenka druhýkrát narodila som už písal. Až po dopísaní blogu som sa dozvedel, že Juri vtedy tiež skoro z tej skaly spadol. Po takomto dôkaze Božej prítomnosti medzi nami nasledovali pracovné dni – čistenie kostolných dvorov, ktoré sa medzičasom zmenili na džungľu, úprava, alebo skôr výroba lavičiek pre sestričky a pár ďalších aktivít. Korab chcel byť z mojej strany prejav vďaky za pomoc vo farnosti. A chce ním ostať napriek tomu, že sme sa naň nedostali.

Túru sme začali zamyslením nad Abrahámovou obetou z Gn 22. Na vrchu – mieste stretnutia s Bohom – obetovať Bohu všetko. Aj to najcennejšie. Veci, vzťahy, ciele, priateľstvá, spôsob myslenia... Vo vedomí, že On neberie. A ak skúša, tak kvôli nám samým. Sme to my, kto potrebuje zakúsiť, že sa to dá, že Boh odníma aby dal viac, ako je možné vysloviť; viac, ako sa odvažujeme dúfať. Tak, ako to vyjadril Abrahám, keď vrch Morja pomenoval „Pán vidí.“ Naozaj. On vidí, On sa postará.

Pri zostupe bolo ďalšie krátke zamyslenie. To, čo malo byť na vrchole. Nevydalo. A predsa. Premenenie Pána je čítanie, v ktorom zisťujeme, že je to sám Otec, ktorý nás v modlitbe premieňa. Je to On, ktorý prežíva slasť, keď na nás myslí. Môžu ho bolieť naše skutky, naše hriechy; ale nikdy nie naša existencia. Stvoril nás, aby mal koho milovať...

Sú veci, ktoré sa z pamäti nevytratia. Niektoré z nich budeme chápať len my siedmi. Verím, že statoční. Vyháňanie kravy z kostolného nádvoria, Juriho baterka v Banáne, Kubovi chalani či pamätné „to se dá vobjet“ a následný pád do tŕňov, ktorý nám všetkým, na smrť unaveným, na konci túry celkom škodoradostne rozkmital bránice, Jarov pokojný úsmev či spoločné „Nemusíš sa opakovať opakovať,“ alebo západ slnka pri mori či nebo plné hviezd...

Celých 10 dní boli silnou skúsenosťou s Bohom. Som Pánovi vďačný za to, že som mohol vidieť, ako sa dotýka týchto krásnych mladých sŕdc. Za radosť, ktorú v sebe nedokázali ukrývať, za záchvaty smiechu, po ktorých „bolelo bruško“, za večné šišmanie sa a následnú stratu času, ktorá ma vytáčala do nepríčetnosti komentované Lenkou skromným „... a čas beží...“, ale aj za ochotu vydať zo seba v službe aj to posledné. No najmä za to, že som ukrytý kdesi v šere kaplnky mohol od dojatia pustiť slzu vďačnosti za túžbu odpovedať na Večnú Lásku.

PrílohaVeľkosť
song "Moje malé svetielko"45.49 KB
upratovanie v Proseku...78.84 KB
... a jeho slávnostný záver100.78 KB
s Jurim pri mori34.94 KB
Neodolateľný a Nezdolateľný 71.78 KB

Informácie o tomas j. kunik

Obrázok používateľa tomas j. kunik

Krátke info o sebe (nepovinné)

katolícky kňaz na misii v Albásku. tým je povedané všetko :) ale nedomýšľajte si...

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články