Samaritánka

Dnes som mal sv. omšu v dedinke Kurbnesh. O tom, kde sa nachádza, som písal v ktoromsi predchádzajúcom blogu. Na doplnenie len, že má len abmulanciu prvej pomoci, najbližšia nemocnica je v Rreshene.

Počas kázne z kostola vyšli dve dievčatá. Nejako som tomu nevenoval pozornosť. Krátko na to do kostolíka vpálila jedna žena v stredných rokoch a už od dverí (teda asi z diaľky 3 metrov) na mňa kričí: "Otče, trošku svätenej vody nemáš? Máme tu vonku jedno dievča a nie je mu dobre." Tak som sa škaredo pozrel (strašný farár som) a povedal som, že svätenú vodu nemám a poprosil som ju, aby nerušila počas sv. omše. Keď vyšla z kostola, nasledovala ju asi polovica ľudu. Ono dievča bolo zjavne zaujímavejšie ako moja kázeň. Skúsil som pokračovať nadväzujúc na Pánove "Pokoj vám zanechávam... Ja vám dávam inak, ako vám svet dáva", ale krátko nato som bol prerušený ďalšou ženou, ktorá vbehla do kostola a tým, že "Dievča je vo vážnom stave!" Odpovedal som na to, že nie som lekár, ale kňaz. Ona mi na to: "Nevadí. Ja som zdravotná sestra, ak si šofér, zavez ju do nemocnice!" Na to v kostole odpadlo ďalšie dievča. Ostal som ako obarený. Zmohol som sa len na: "Ale ja nemôžem prerušiť omšu." Ona mi na to: "Ale tu ide o život!" Skôr, ako som sa spamätal, vybehla z kostola a za ňou skoro celý zvyšok ľudu, ktorý ostal.

Roztrasený som pošepky pokračoval vo sv. omši. Nahlas až od Otče náš, keď sa vrátilo pár ľudí. Za tých pár rokov, čo som kňaz, som sv. omšu ešte nikdy nedokončil tak rýchlo. Celá liturgia Eucharistie bola akoby IC-čko prešlo. Po požehnaní som ešte v ornáte vybehol z kostolíka. Tá, čo odpadla vnútri, už bola na nohách. Tá, čo vyšla po svojich, ležala na zemi v náručí zdravotníčky. Najprv som sa zľakol, že je to epileptický záchvat, ale potom vysvitlo, že jej tiež "len" prišlo zle. Ani sa niet čo diviť. Veď decká tu majú taký hlúpy zvyk, že sa ráno nenajedia a hneď bežia do školy. Jedia, až keď sa vrátia. No a dnes zo školy išli rovno na sv. omšu, všetko hladné, smädné, vydýchaný vzduch...

Zhodil som zo seba omšové rúcha a poď ho aj s dievčatami a zdravotníčkou do ambulancie. Cestou už bolo jasné, že celá tá panika okolo je viac-menej zbytočná. Ako dobre. Zdravotníčka ešte navrhla, že by nemuselo byť zlé zaviezť dievča do Rreshenu k lekárovi. Povedal som, nech ma počkajú v ambulancii, že sa vrátim po môjho spoločníka a vezmem všetko, čo treba vziať z kostola (od kalicha cez oltárnu plachtu až po ornát si všetko nosím).

Keď som sa vrátil, už mala napichnutú infúziu a dokázala sa usmiať. Otec uvážil, že do Rreshenu ju brať netreba a matka tvrdila, že "to decko je dobre a pravidelne."

Kým som sa premával v aute na trati kostol - ambulancia a späť, na tých pár kilometroch ma dojala pohotovosť zdravotníčky. Isto, bol v tom aj kus nevedomosti čo sa týka slávenia sv. omše. Zrazu mi pripadala ako milosrdný Samaritán z podobenstva. Kňaz bol stále kňaz... Bola to ona - zdravotníčka - Samaritánka, ktorá mi veľmi vážne hovorila Pánove slová o službe najmenším.

Celé to dnes bolo prozreteľnostné. Bola v službe. Dovolila si odísť z ambulancie s nádejou, že počas jej neprítomnosti nikto nepríde. Pomýlila si čas sv.omše a tak sa s dievčaťom stretla práve vo chvíli, keď vyšlo von a odpadávalo... Podľa mňa vôbec neodišla zo služby. Práve naopak. V túžbe po Bohu do služby prišla. Mala zo sebou lekárničku - vravela, že sa jej už stalo, že ktosi na sv. omši odpadol a tak nikdy nechodí bez nej.

Ja môžem nad tým všetkým žasnúť, skláňať sa pred Prozreteľnosťou a učiť sa byť milosrdnejším...

Informácie o tomas j. kunik

Obrázok používateľa tomas j. kunik

Krátke info o sebe (nepovinné)

katolícky kňaz na misii v Albásku. tým je povedané všetko :) ale nedomýšľajte si...

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články