Christ-Net.Sk

...Vedieť sa poďakovať, vedieť chváliť Pána za všetko čo pre nás robí, aké je to dôležité! A môžeme sa teda pýtať: sme schopní povedať ďakujem? Koľko krát si povieme ďakujem v rodine, v spoločenstve, v cirkvi? Koľko krát povieme ďakujem tomu, kto nám pomáha, kto nám je nablízku, a kto nás sprevádza životom? Často berieme všetko ako samozrejmosť! A to isté sa stáva aj s Bohom. Je jednoduché ísť k Pánovi a žiadať od neho niečo, ale vrátiť sa mu poďakovať... Preto Ježiš dôrazne poukazuje na nedostatok deviatich nevďačných malomocných: «Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?» (Lk 17,17-18).

...Avšak mať vieru, vieru živú, nie je ľahké; a tu je ďalšia požiadavka, tá s ktorou sa v evanjeliu apoštoli obracajú na Pána: «Daj nám väčšiu vieru!» (Lk 17,5). Je to jedna dobrá požiadavka, modlitba, s ktorou by sme sa aj my mohli každý deň obrátiť na Boha. Avšak Božia odpoveď je prekvapujúca a aj v tomto prípade obracia otázku: «Keby ste mali vieru...». Je to on, kto od nás žiada, aby sme mali vieru. Lebo vieru, ktorá je Božím darom a o ktorú treba vždy prosiť, treba zároveň aj rozvíjať z našej strany. Nie je akousi magickou silou, zostupujúcou z neba, nie je istou „schopnosťou“, ktorú prijmeme raz a navždy, ani len super-mocou pre vyriešenie životných problémov. Lebo viera slúžiaca na uspokojenie našich potrieb by bola vierou egoistickou, zameranou úplne na nás samých. Viera sa nesmie zamieňať za blaho či za dobrý pocit, za duševnú útechu, lebo máme trochu pokoja v srdci. Viera je zlatou niťou spájajúcou nás s Pánom, čistou radosťou z toho, že sme s ním, že sme s ním spojení; je darom, ktorý má hodnotu celého života, ktorý však prináša ovocie vtedy, ak konáme našu časť práce.

…Jestvuje však základná podmienka na prijatie Božej útechy, ktorú nám pripomína dnešné Božie slovo – stať sa malými ako deti (porov. Mt 18,3-4), byť «ako dieťa v matkinom náručí» (Ž 130,2). Na prijatie Božej lásky je potrebná táto umenšenosť srdca – totiž iba ako malí môžeme byť v náručí matky.

Kto sa umenší ako dieťa – hovorí nám Ježiš – «je najväčší v nebeskom kráľovstve» (Mt 18,4). Pravá veľkosť človeka spočíva v umenšení sa pred Bohom. Pretože Boha nespoznávame vysokými myšlienkami a mnohých študovaním, lež malosťou pokorného a dôverného srdca. Aby sme boli veľkými pred Najvyšším, netreba zhromažďovať pocty a slávu, úspechy či pozemský majetok, lež vyprázdniť sa. Dieťa je práve tým, kto nemá čo dať a všetko prijíma. Je krehké a závislé od otca a mamy. Kto sa poníži ako dieťa, stáva sa chudobným na seba, ale bohatým na Boha.

Deti, ktoré nemajú problém chápať Boha, nás majú veľa čo učiť – vravia nám, že Boh koná veľké veci s tými, čo mu nekladú odpor, s ľuďmi jednoduchými a úprimnými, zbavenými falošnosti. Ukazuje nám to evanjelium, kde sa dejú veľké obdivuhodné činy s malými vecami – s piatimi chlebmi a dvoma rybami (porov. Mt 14,15-20), s horčičným zrnkom (porov. Mk 4,30-32), so zrnom padnutým do zeme  (porov. Jn 12,24), s darovaným pohárom vody (porov. Mt 10,42), s dvoma mincami chudobnej vdovy (porov. Lk 21,1-4), s pokorou Márie, Pánovej služobnice (porov. Lk 1,46-55).