Christ-Net.Sk

Jeden vtip hovorí, že keď zomrel istý Jozef, ocitol sa pri nebeskej bráne. Tam ho privítal anjel, ktorý mal na starosti novoprichádzajúcich. „Poď, ideme si urobiť prehliadku neba a jeho priestorov.“ Postupne prechádzali jeho sekciami. „Tu bývajú rímskokatolíci“, hovorí Jozefovi anjel, „tu zasa metodisti, a tam ďalej zasa anglikáni.“ Vtom si anjel dá na ústa prst a hovorí potichu: „Psst! Tu bývajú luteráni. Oni si myslia, že v celom nebi sú len oni!“

Nechceme, samozrejme, urážať luteránov, možno keby tento príbeh rozprávali oni, oni by namiesto seba použili katolíkov. Tento úsmevný príbeh je jednoducho poukazom na naše obmedzené chápanie Božieho kráľovstva. Pre mnohých je skutočne zábavnou myšlienka, že by si členovia rôznych kresťanských spoločenstiev, ktoré sa všetky vo svojom apoštolskom vyznaní viery, ktoré máme všetci spoločné, modlia: „verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev“, mohli nebyť vedomí svojej prítomnosti v tom istom Božom kráľovstve.

...Počas tohto Jubilea by bolo dobré, keby si pri prechode Svätou bránou, Bránou milosrdenstva, pútnici pripomenuli túto evanjeliovú epizódu, čo sa odohrala pri naimskej bráne. Keď Ježiš uvidel túto matku v slzách, ona vstúpila do jeho srdca! Ku Svätej bráne každý prináša vlastný život s jeho radosťami a trápeniami, plánmi a zlyhaniami, pochybnosťami a obavami, aby ho predložil Pánovmu milosrdenstvu. Buďme si istí, že pri Svätej bráne sa Pán približuje, aby sa stretol s každým z nás, aby priniesol a ponúkol svoje mocné utešujúce slovo: «Neplač!» (Lk 7,13). Toto je tá Brána stretnutia medzi bolesťou ľudstva a Božím spolucítením. Prekročením tohto prahu napĺňame našu púť do vnútra milosrdenstva Boha, ktorý tak ako mŕtvemu mládencovi opakuje všetkým: «Hovorím ti, vstaň!» (Lk 7,14). Každému z nás hovorí: ,Vstaň!‘ Boh chce, aby sme boli na nohách.