Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána Ježiša Krista. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.

Kolovrátok

Hlasovanie

Čo vnímate ako vašu najväčšiu výzvu v tomto roku...:

Z homílie Svätého Otca Františka pri záverečnej omši v Krakove

...Keď sa nám v živote stane, že hľadíme dolu namiesto toho, aby sme hľadeli hore, môže nám pomôcť táto veľká pravda: Boh je verný v láske k nám, dokonca je v nej zanovitý. Pomôže nám myslieť na to, že nás miluje viac, než my milujeme seba samých, že nám verí viac, než my veríme sebe samým, že nám „vždy drží palce“ ako fanúšik, ktorý sa nikdy nedá odradiť. Vždy nás očakáva s nádejou, dokonca aj keď sa uzatvárame do svojich zármutkov, neustále sa ponosujúc na zakúsené krivdy a na minulosť. No mať záľubu v smútku nie je dôstojné našej duchovnej postavy! Je to naopak vírus: táto záľuba v smútku je vírus, ktorý napadá a blokuje všetko, zatvára každé dvere, bráni rozvinutiu života, novému začiatku. Boh je však zanovito plný nádeje: vždy verí, že môžeme znovu vstať a nevzdáva sa, keď nás vidí vyhasnutých a bez radosti. Je smutné vidieť mladého človeka bez radosti. Pretože sme vždy jeho milovanými deťmi. Pripomínajme si to na začiatku každého dňa. Bude osožné, ak to povieme každé ráno v modlitbe: „Pane, ďakujem ti, lebo ma miluješ; som si istý, že ma miluješ; daj, aby som si zamiloval môj život!“. Nie moje nedostatky, ktoré treba napraviť, ale život, ktorý je veľkým darom: je to čas milovať a byť milovanými.

Pápež František mladým pri modlitbovej vigílii SDM

....Doba, v ktorej dnes žijeme nepotrebuje „divánových mladých“, ale mladých obutých, ešte lepšie, v dobrých športových topánkach. Táto doba akceptuje len hráčov nasadených na ihrisku, nie je tu miesto pre zálohy. Dnešný svet od vás žiada, aby ste boli protagonistami dejín, lebo život je pekný vždy, keď ho chceme žiť, vždy, keď chceme zanechať stopu. Dnešné dejiny od nás žiadajú hájiť našu dôstojnosť a nedovoliť, aby druhí rozhodovali o našej budúcnosti. Nie! My musíme rozhodovať o našej budúcnosti, vy o vašej budúcnosti! Pán, tak ako na Turíce, chce uskutočniť jeden z najväčších zázrakov, aké môžeme zažiť: umožniť, aby sa tvoje ruky, moje ruky, naše ruky premenili na znamenia zmierenia, spoločenstva, tvorenia. On chce tvoje ruky, aby pokračoval budovať dnešný svet. Chce ho budovať spolu s tebou. A ty, čo odpovieš? Čo odpovieš? Áno či nie? [Áno!]

Z príhovoru pápeža Františka mladým pri „Krížovej ceste milosrdenstva“

.«Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).

Tieto Ježišove slová prichádzajú v ústrety otázke, ktorá viackrát zaznieva v našej mysli a našom srdci: „Kde je Boh?“ Kde je Boh, ak je vo svete zlo, hladní a smädní ľudia, bezdomovci, ľudia na úteku, utečenci? Kde je Boh, keď nevinní ľudia umierajú príčinou násilia, terorizmu a vojen? Kde je Boh, keď neľútostné choroby lámu životné a citové putá? Alebo keď sa zneužívajú a ponižujú deti, a aj oni samé trpia príčinou ťažkých ochorení? Kde je Boh zoči-voči nepokoju pochybujúcich a sužovaných na duši? Sú otázky, na ktoré niet ľudských odpovedí. Môžeme iba hľadieť na Ježiša a pýtať sa jeho. A Ježišova odpoveď je táto: „Boh je v nich“. Ježiš je v nich, trpí v nich a hlboko sa stotožňuje s každým. Až tak je s nimi spojený, že tvoria „jedno telo“.

Slová pápeža Františka pri uvítacom programe na Błoniach

.….Ježiš Kristus je ten, kto vie dať opravdivú vášeň životu, Ježiš Kristus  je ten, kto nás vedie k tomu, aby sme sa neuspokojili s trochou, a vedie nás k tomu, aby sme zo seba vydali to najlepšie; je to Ježiš Kristus, ktorý sa na nás obracia, pozýva nás a pomáha nám vstať zakaždým, keď sa považujeme za porazených. Je to Ježiš Kristus, ktorý nás podnecuje zdvihnúť zrak a snívať vysoko. - „Ale, Otče, - môže mi niekto povedať – je tak ťažké vysoko snívať, je tak náročné stúpať, byť stále na výstupe. Otče, ja som slabý, padám, snažím sa, ale toľko ráz klesám dolu.“ Alpinisti, keď vystupujú na vrchy, spievajú jednu veľmi peknú pieseň, v ktorej sa hovorí: „V umení stúpať to, na čo záleží, nie je nepadnúť, ale nezostať na zemi.“ Ak si slabý, ak padáš, pozri trošku dohora a tam je Ježišova natiahnutá ruka, ktorý ti hovorí: „Vstaň, poď so mnou.“ – „A ak to spravím znova?“ – „Aj vtedy.“ – „A ak to spravím ešte ďalší raz?“ – „Aj vtedy. Veď Peter sa raz opýtal Pána: „Nuž, Pane, koľko krát? - Sedemdesiatkrát sedem.“ – Ježišova ruka je vždy natiahnutá, aby nás pozdvihla, keď padáme. Pochopili ste? [mladí...]

Redakčné články