Christ-Net.Sk

...„Tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Dal svojho Syna, poslal svojho Syna, a poslal ho zomrieť na kríži. Zakaždým, keď hľadíme na kríž, nachádzame túto lásku.

Kríž je tou veľkou knihou Božej lásky. Nie je to nejaký predmet na umiestnenie tu či tam, krajší či menej pekný, skôr starodávny či skôr moderný... nie. Je samotným vyjadrením Božej lásky. Boh nás takto miloval: poslal svojho Syna, ktorý sa ponížil až k smrti na kríži kvôli láske. Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho Syna (porov. Jn 3,16).

Koľkí ľudia, koľkí kresťania trávia čas hľadením na kríž... a tam nachádzajú všetko, pretože pochopili, Duch Svätý im dal pochopiť, že tam je všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol hovorí o tomto, keď vysvetľuje, že všetky ľudské úvahy, ktoré rozvíja, slúžia len po istý bod, avšak skutočné uvažovanie, ten najkrajší spôsob ako premýšľať, a ktorý aj najviac všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením a bláznovstvom (porov. 1 Kor 1,23), ale on je cesta.

...Dnes, v tomto kostole, ktorý sa stal sanktuáriom milosrdenstva v Ríme, v nedeľu, ktorú pred dvadsiatimi rokmi sv. Ján Pavol II. zasvätil Božiemu milosrdenstvu, prijímame toto posolstvo plní dôvery. Svätej Faustíne [Pán] povedal: «Som samá láska a milosrdenstvo, niet biedy, ktorá by sa mohla porovnávať s mojím milosrdenstvom» (Denníček, 14. september 1937).

Raz potom svätica so spokojnosťou Ježišovi povedala, že mu obetovala celý život, všetko, čo mala. Avšak Ježišova odpoveď ju zaskočila: «Neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje». Čo si pre seba ponechala tá svätá sestra? Ježiš jej povedal s láskavosťou: «Dcéra, daj mi tvoju biedu”» (10. október 1937).

Aj my si môžeme položiť otázku: „Dal som svoju biedu Pánovi? Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.

...Dnes by som chcel byť nablízku kňazom, všetkým kňazom, od čerstvo vysväteného až po pápeža: všetci sme kňazmi. Biskupi, všetci... Sme pomazaní, pomazaní Pánom; pomazaní, aby sme konali Eucharistiu, pomazaní, aby sme slúžili.

Dnes nie je omša svätenia olejov, dúfam, že ju budeme môcť mať pred Turícami, inak ju budeme musieť odložiť na budúci rok. Ale nemôžem nechať prejsť túto svätú omšu bez spomienky na kňazov. V týchto dňoch ich zomrelo viac ako 60, tu, v Taliansku, pri starostlivosti o chorých v nemocniciach. Aj s lekármi, sestrami, zdravotníkmi: sú to tí svätci zo susedných dverí, kňazi, ktorí slúžiac dali svoj život.

Myslím i na tých, ktorí sú ďaleko: dnes som dostal list od jedného kňaza, väzenského kaplána, zďaleka, ktorý rozpráva ako prežíva tento Veľký týždeň s odsúdenými. Františkán. Kňazi, ktorí idú ďaleko, aby priniesli Evanjelium, a zomierajú tam. Hovoril jeden biskup, že prvá vec, čo zvykol urobiť, keď prichádzal na tieto misionárske miesta, bolo zájsť na cintorín na hroby kňazov, ktorí tam nechali život. Mladí, padli za obeť tamojším chorobám: neboli pripravení, nemali protilátky. Nikto nepozná ich mená: anonymní kňazi.