Veľkonočná vigília Svätého Otca: Právo na nádej, odvaha, návrat do Galiley
«Po sobote» (Mt 28,1) sa ženy vydali k hrobu. Takto sa začína Evanjelium tejto svätej vigílie, sobotou. Je to deň veľkonočného Trojdnia, ktorý najviac zanedbávame, keďže sme celí pohrúžení do dychtivého očakávania prechodu od piatkového kríža k nedeľnému aleluja. Tento rok však viac než kedykoľvek pociťujeme Bielu sobotu, deň veľkého ticha.
Môžeme sa vidieť v pocitoch žien v ten deň. Tak ako my, v očiach mali drámu utrpenia, jednej nečakanej tragédie, ktorá sa odohrala príliš rýchlo. Videli smrť a smrť mali v srdci. K bolesti sa pridal strach: mali mať aj ony rovnaký koniec ako Učiteľ? A potom strachy z budúcnosti, všetko je treba obnoviť. Zranená pamäť, udusená nádej. Pre nich to bola tá najtemnejšia hodina, tak, ako je to pre nás.
Avšak v tejto situácii sa ženy nenechávajú paralyzovať. Nepoddávajú sa temným silám lamentovania a náreku, neuzatvárajú sa v pesimizme, neunikajú z reality. Konajú niečo jednoduché a mimoriadne: vo svojich domoch pripravujú vonné maste pre Ježišovo telo. Nezriekajú sa lásky: v tme srdca zapaľujú milosrdenstvo. Panna Mária v sobotu, v deň, ktorý jej bude zasvätený, sa modlí a dúfa. Vo výzve bolesti dôveruje Pánovi.
Pápež slávil pamiatku Pánovej večere: Ďakujem Bohu za vás, kňazi
...Dnes by som chcel byť nablízku kňazom, všetkým kňazom, od čerstvo vysväteného až po pápeža: všetci sme kňazmi. Biskupi, všetci... Sme pomazaní, pomazaní Pánom; pomazaní, aby sme konali Eucharistiu, pomazaní, aby sme slúžili.
Dnes nie je omša svätenia olejov, dúfam, že ju budeme môcť mať pred Turícami, inak ju budeme musieť odložiť na budúci rok. Ale nemôžem nechať prejsť túto svätú omšu bez spomienky na kňazov. V týchto dňoch ich zomrelo viac ako 60, tu, v Taliansku, pri starostlivosti o chorých v nemocniciach. Aj s lekármi, sestrami, zdravotníkmi: sú to tí svätci zo susedných dverí, kňazi, ktorí slúžiac dali svoj život.
Myslím i na tých, ktorí sú ďaleko: dnes som dostal list od jedného kňaza, väzenského kaplána, zďaleka, ktorý rozpráva ako prežíva tento Veľký týždeň s odsúdenými. Františkán. Kňazi, ktorí idú ďaleko, aby priniesli Evanjelium, a zomierajú tam. Hovoril jeden biskup, že prvá vec, čo zvykol urobiť, keď prichádzal na tieto misionárske miesta, bolo zájsť na cintorín na hroby kňazov, ktorí tam nechali život. Mladí, padli za obeť tamojším chorobám: neboli pripravení, nemali protilátky. Nikto nepozná ich mená: anonymní kňazi.
„Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte...“
V tomto týždni vo štvrtok sme si pripomenuli 15 rokov odo dňa, keď v sobotu 2. apríla 2005 večer o 21.37 vo veku 85 rokov odišiel pápež Ján Pavol II. z tohto sveta do domu Otca. Zanedlho 18.
- blog používateľa Branislav Polča
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Čítať ďalej
Homília pápeža Františka pri Urbi et Orbi: Víťazné zbrane sú modlitba a tichá služba
„Keď sa zvečerilo“ (Mk 4, 35). Tak sa začína evanjelium, ktoré sme práve počuli. Už cez niekoľko týždňov sa zdá, že zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí. Cítiť to vo vzduchu, vidíme to v gestách, hovoria to naše pohľady. Ocitli sme sa tu ustráchaní a stratení. Ako učeníci v evanjeliu, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci. Ako učeníci, ktorí hovoria jedným hlasom a ustráchane volajú „Sme stratení, hynieme!“ (v. 38), aj my sme si uvedomili, že nemôžeme ísť každý svojou cestou, ale iba spoločne.
Je ľahké nájsť sa v tomto evanjeliovom rozprávaní. Čo je aj pre nás ťažké, je pochopiť Ježišovo správanie. Kým učeníci sú pochopiteľne vystrašení a bezradní, on je na poduške v zadnej časti lode, ktorá sa potápa ako prvá. A čo robí? Napriek rozruchu pokojne spí, v dôvere odovzdaný Otcovi – a je to jediný raz, keď Ježiša vidíme v evanjeliách spať. Keď ho potom zobudia a on upokojí vietor a vlny, na učeníkov sa obracia vyčítavým tónom: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (v. 40).
Duchovné povzbudenie spišského biskupa Mons. Štefana Sečku
Drahí veriaci!
Prihováram sa Vám v neľahkom čase, ktorý nás postihol z dôvodu pandémie koronavírusu a zasiahol do života nás všetkých. Uvedomujem si vážnosť situácie a zároveň aj mieru ohrozenia, ktorej sú vystavení zvlášť starí a chorí ale rovnako aj zdravotnícky personál a všetci tí, ktorí v službe druhým nasadzujú vlastné životy. Napriek tomu, spojený s ostatnými biskupmi Slovenska, Vás chcem povzbudiť k zachovaniu vnútorného pokoja a nádeje.
Mnohí sa iste pýtate, odkiaľ má v týchto dňoch plynúť ten pokoj a nádej, o ktorých hovorím. Chcem Vám preto pripomenúť udalosť o Emauzských učeníkoch, ktorú dobre poznáme. Títo dvaja odchádzali sklamaní z Jeruzalema, pretože si mysleli, že ten, v ktorého dúfali, že vykúpi Izrael, zomrel a už je niekoľko dní mŕtvy. Kráčajúc vo svojom sklamaní sa k nim priblížil Ježiš a vysvetľujúc im Písmo premenil ich mysle. Pri lámaní chleba zrazu zbadali, že ten, o ktorom si mysleli, že je mŕtvy, žije a je tu prítomný medzi nimi (porov. Lk 24, 13-35).
- « prvá
- ‹ predchádzajúca
- 1
- 2
- 3
- 4
- 5
- 6
- 7
- 8
- 9
- …
- nasledujúca ›
- posledná »
články a blogy