Christ-Net.Sk

εν αρχη ην ο λογος και ο λογος ην προς τον θεον και θεος ην ο λογος
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.

και ο λογος σαρξ εγενετο και εσκηνωσεν εν ημιν
και εθεασαμεθα την δοξαν αυτου δοξαν ως μονογενους
παρα πατρος πληρης χαριτος και αληθειας
A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.
A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca
jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.

[Jn 1,1; 1,14]

Nech to, čo nám oznamuje Písmo v reči dávno minulej, je skutočnosťou doby prítomnej – živá radosť z narodenia Spasiteľa, jeho pokoj a požehnanie, čo nám prináša.

Aby v obnovenej skúsenosti Božej blízkosti aj prichádzajúci rok bol časom naplneným a prežitým v zdraví, pokoji, láske, vnútornej sile a milosti i v odvahe konať dobro.

Zo srdca Vám praje tím Christ-Net.Sk.

...Vo Svätom písme poznáme Jozefa ako „spravodlivého muža, ktorý dodržiaval Zákon, robotníka, pokorného, zamilovaného do Márie“. V prvej chvíli tvárou v tvár nedorozumeniu „uprednostňuje stiahnuť sa bokom“, „Boh mu však potom zjavuje jeho poslanie“. A tak Jozef prijíma svoju úlohu, svoju rolu a sprevádza rast Božieho Syna „v tichosti, bez súdenia, bez ohovárania a bez klebiet“.

„Pomáhať rásť, rozvíjať sa. Takto hľadal miesto, aby sa dieťa narodilo. Staral sa oň, pomáhal mu rásť, učil ho remeslu, je tu mnoho vecí... V tichosti. Nikdy si syna neuzurpoval ako svoje vlastníctvo: nechal ho rásť v tichosti. Nechať rásť – toto slovo by nám mohlo veľmi pomôcť, nám, ktorí od prirodzenosti chceme strkať nos do všetkého, a predovšetkým do života druhých. „Prečo robí toto? A prečo tamto?“ A začínajú klebetiť, vravieť... – On však necháva rásť. Chráni. Pomáha, avšak v tichosti.“

...Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb – je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou“ vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa  v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.