Blog používateľa Roman Gemela

Katolícka cirkev - pelech Antikrista?


Drahí čitatelia, tento článok je reakciou na nemeckého teológa Ewalda Franka, ktorý propaguje vo svojej knižke „Tradičné kresťanstvo – Pravda alebo klam?“ takú formu kresťanskej viery, ktorá by bola v jeho slovníku očistená od helenistických a filozofických nánosov, ktoré sa na početných ekumenických konciloch počas dejín nahromadili a vytvorili pestrú mozaiku pomerne komplikovanej dogmatiky. Tá totiž vraj nemá nič spoločné s prvotným kresťanstvom Ježiša Krista, resp. s Bibliou. O tom ale inokedy.

Hlavnou témou sa mi stali jeho „informácie“, že práve cez Rímske impérium (rozumej „cez Rímskokatolícku cirkev“) bude pôsobiť alebo možno už aj pôsobí Antikrist. Podľa apokalypsy sv. Jána má v blízkej dobe nastať prenasledovanie tých skutočných kresťanov (rozumej „tradičných, biblických kresťanov“), pričom zdrojom prenasledovania bude sám pápežský stolec plný falše a hriechu.

Tieto myšlienky, ktoré som si čítal dnes v autobuse cestou do školy, na mňa hlboko zapôsobili v tom negatívnom zmysle slova, a preto sa nezdržím reakcie.
-

Aj Pánu Ježišovi pomohli niesť kríž


Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž.“ (Mk 15, 21)

Tento čin sa stal dobre známym, piatym zastavením Krížovej cesty.

My ako kresťania vieme, že sme vyzvaní niesť svoj kríž („Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.Mt 10, 38; alebo „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.Lk 9, 23) a tiež vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (porov. Rim 8, 28). Vedomie týchto skutočností tvorí základ teológie kríža.

Mnohí z nás sa usilujeme niesť kríž sami. A často sa nám podlamujú kolená, a preto pod ťarchou padáme. Pamätajme, že každý jeden z nás žije svoju krížovú cestu. A každý z nás by teda mal mať svojho Šimona z Cyrény, ktorý by pomohol niesť náš kríž. Máte takého Šimona?
-

Miesto a poslanie kresťanskej kultúry v dnešnej Európe


Je obvyklé zočiť, že kresťanská kultúra sa formovala mimoriadne pomaly, ba až neočakávane bez jasného vplyvu, pričom od konca stredoveku a rozpadu feudálnych spoločností môžeme badať budovanie autonómie kultúrneho prvku v európskom povedomí – autonómie voči náboženstvu. K tomu prispelo rozštiepenie západného kresťanstva v čase reformácie, kolonializmus a nepochybne práve osvietenstvo a osvietenské revolúcie (obzvlášť Veľká francúzska revolúcia). Výsledkom tejto autonómie je prekvapenie mnohých turistov z Ázie, ktorí nerozumejú tomu, ako málo sú európske povedomie a životný štýl poznačené kresťanstvom.

Kresťan je v zmysle evanjelia povolaný vnášať do spoločenských problémov nadprirodzenú hodnotu osobného kresťanského vzťahu, nazývaného „láska“, a premeniť ho na spoločenský étos, v dôsledku ktorého sa vyformuje špecifické spoločenské zriadenie – kresťanské spoločenstvo. (porov. CSONTOS, L.: Úvod do filozofie kultúry. Bratislava : Aloisianum, 1996, s. 165.) Do akej miery je v dnešnej Európe priestor pre zriadenie kresťanského spoločenstva? Aké má evanjelium možnosti?
-

Reflexívny kútik: Úvaha o srdci


Srdce v biblickom zmysle znamená hĺbku osobnosti, v ktorej prebýva Boží zákon: „Toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca.“ (Jer 31, 33) Isteže nehovoríme o srdci ako o pumpe kardiovaskulárneho systému organizmu. Matka Cirkev nás však učí, že srdce v semitskom zmysle slova je akýmsi príbytkom, kde sa zdržiavame len my sami, kde takpovediac bývame, kam zostupujeme do skrytosti, ktorú vie odhaliť len Boh. Dokonca ide o skrytý stred našej osobnosti, nedostupný nášmu rozumu. Je to miesto, kde sa rozhodujeme pre Boha alebo proti Bohu, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov (porov. KKC 2563).
-

Politologický kútik: Kto sa bojí zašpiniť si ruky, ten odmieta realitu


V tomto semestri mám v škole, kde študujem filozofiu, kurz nazvaný „Filozofia kultúry“. Učí nás ho profesor Csontos, kňaz a jezuita – a ten nám aj napísal v deväťdesiatych rokoch vyše 240-stranové skriptá, ktoré si musíme nasypať do hlavy, ak chceme kredity za úspešnú skúšku. Prečo o tom hovorím? Pretože som sa v týchto skriptách dozvedel zaujímavé názory a myšlienky, ktoré, myslím, do hĺbky ovplyvnili môj politický svetonázor resp. pohľad na politiku – politiku, v ktorej sa usmerňuje a vedie ľudská kultúra v jej najvšeobecnejšom zmysle slova.

Chcel by som v tomto blogovom článku ukázať, ako samotný filozof, teológ a jezuita profesor Csontos popisuje politickú činorodosť občana v kontexte jeho povinnej kultúrnej formácie. Povedané jednoduchšie: Aj keď je politika špinavá, netreba sa znechucovať, ale naopak treba uchopiť opraty.

V článku neprezentujem žiadnu z politických strán, ani ľavicu či pravicu. Ide skôr o názor na politiku vo všeobecnosti, podporený autoritou profesora Csontosa. :-)
-

Satan - Je skutočne porazený?


Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase. Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.“ (1 Pt 5, 6-9)
-
Satan je veľmi mámivá a lživá bytosť, konkrétna osoba, jeden z bývalých Bohu najbližších anjelov - cherubínov. Démon. Otec lži. (porov. Jn 8, 44).

Do pekla je zvrhnutá tvoja sláva, zunenie tvojich hárf. Pod tebou je rozostretá chrobač a červy sú tvojou prikrývkou. Ako si padla z neba, žiarivá zornička! Zrazený si k zemi, čo si vládol nad národmi. Veď v srdci si si hovoril: »Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón, sídliť chcem na vrchu zhromaždenia, na stráňach severu. Vystúpim do výšin oblakov, prirovnám sa k Najvyššiemu!«“ (Iz 14, 11-14)
-

O lenivosti ako acédii alebo O duchovnom znechutení


Acedia. Toto latinské slovo gréckeho pôvodu mnohým nič nehovorí. To ani nie je čudné – horšie však je, že ak prezradíme jeho význam po slovensky, tak ho mnohé ovečky aj tak nepochopia správne. O čom je teda reč?

Acedia znamená po grécky „zlá nálada“, pričom v latinčine toto slovo nadobudlo špecifický význam „zlej nálady z objatia Božou láskou“ – a teda istú formu náboženskej záhaľky a predovšetkým znechutenia. Lenivosť ako siedmy kardinálny hriech nie je lenivosťou, o ktorej som písal v iných článkoch – čiže nie je len všeobecnou záhaľkou, nechuťou k práci a podobne. Acedia je niečo oveľa závažnejšie. Je to znechutenosť zo samotnej Božej lásky, čerpajúc z nedôvery v Boha. Ide, ako vraví učenie Cirkvi, o určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca (porov. KKC 2733). Ide skutočne o duchovnú znechutenosť v pravom zmysle slovaacedia. Aj Pán potvrdzuje túto veľmi častú záhaľku a znechutenie. V Getsemanskej záhrade v krvopotnej úzkosti žiada apoštolov, aby bedlili a modlili sa, pričom sám uznáva a okusuje ťarchu psychosomatických pochodov ľudského tela: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26, 41)
-

Redakčné články