Foto: alp-studio-on-unsplash

Spoločnosť zasahuje trend antisociálneho správania – politickú kultúru už dlho kazia prejavy slovnej agresivity, ba rastie už aj násilie na uliciach … Ani pre turistov zo zahraničia už nie sme tak bezpečnou krajinou… Bežní ľudia môžu byť z našej politickej reprezentácie znechutení, alebo byť znepokojení, cítiť sa na ulici menej bezpečne a pýtať sa: „Čo sa to deje?!“
Korene trendu sú už odborníkom známe: „Pomerne veľké množstvo výskumov bolo po druhej svetovej vojne – a hlavne v období zvyšujúceho sa počtu neúplných rodín, t.j. väčšinou rodín bez otca – venovaných dôsledkom absencie otca na vývoj detí. Výsledky týchto výskumov v prevažnej miere potvrdzovali, že absencia otca má vo zvýšenej miere za následok antisociálne správanie detí, kognitívnu nevyvinutosť*, podpriemerné školské výsledky, konflikt pohlavnej identity a nízke sebavedomie.“[1] (* kognitívna schopnosť = poznávacia schopnosť)
O zanedbanom vnímaní otcovstva v Cirkvi som písal už v blogu Nádvorie nenachádzajúcich? Dôsledky tohto javu však presahujú to, čo sa do blogu zmestí. Schopnosť civilnej spoločnosti vnímať otcovské aspekty života na tom nie je o nič lepšie. Preto ponúkam aspoň stručný náčrt súvislostí:

Ilustrácie: Vladimír Renčín, zdroj - http://rencin-kpfrh.photoplanet.cz/

Prokrastinácia je postmoderný názov výraznej a chronickej tendencie odkladať plnenie náročných povinností a úloh – najmä tých nepríjemných – na neskôr. To môže predstavovať riziko pre duševné zdravie. Psychologicky sa prokrastinácia vysvetľuje ako prejav úzkosti spojenej s predpokladanou činnosťou. S tým súvisí aj isté ochromenie schopnosti rozhodovať sa a zvoliť jednu z možností správania, ak je tých možností viac, či veľa. Názov pochádza z latinského pro- (= pre, na) a crastinus, cras = zajtrajší, zajtra.
Psychiater R. Honzák píše, že vznešený názov „prokrastinácia“ je premenovaná lenivosť.
Áno, aj. No nie iba a vždy.
Prokrastinácia môže byť i následok pôsobenia sociálnych hackerov!
(aktualizované!)

Dokumentárna séria Hrady srdca Európy mapuje aktuálnu situáciu hradných stavieb v jednotlivých krajoch Slovenska. Prvý diel Hrady srdca Európy I. sa venuje 28 hradným stavbám Banskobystrického kraja. Druhý diel Hrady srdca Európy II. zachytáva 22 hradov v Nitrianskom a Žilinskom kraji. Tretí diel je venovaný 31 hradom Bratislavského, Trnavského a Trenčianskeho kraja a Štvrtý diel je venovaný 30 hradom Košického a Prešovského kraja.

Zábery sú obohatené o myšlienky osobností ako František Salezský, Blais Pascal, G. K. Chesterton a Terézia z Lisieux.

DVD sériu o hradoch Slovenska si môžete zakúpiť na stránke štúdia Real Fantasy: www.realfantasystudio.com/sk/dvd.

Ahojte,

Jeden z najlepších fyzikov 20. storočia - nositeľ Nobelovej ceny (1965) Richard Feynman sa narodil pred sto rokmi – 11. mája 1918. Jeho vynikajúce prednášky z fyziky sa stali povestným vzorom dobrého skúmania prírody a vysvetľovania vedy. Boli preložené do mnohých jazykov a vydávajú sa dodnes.
Jeho didaktický prístup k študentom môže však byť veľmi dobrou inšpiráciou aj pre vyučovanie humanitných odborov.
Feynmanova skúsenosť môže pomôcť objaviť, prečo ani veľké úsilie počas štúdia nemusí prinášať dostatok dobrého ovocia.
Môže sa to týkať i štúdia teológie. Hodnotiac strom podľa ovocia – pastorácii aj duchovnému sprevádzaniu k osobnému rastu viery príliš často čosi dôležité chýba. A hoci teológovia do štúdia teológie investovali veľa úsilia a času, vôbec to nemusí znamenať, že si tento deficit uvedomujú. Feynman zistil, že niečo také sa prihodilo aj brazílskym študentom fyziky.
A zdá sa, že niečo podobné sa deje aj v teológii. Zatiaľ si to nikto veľmi nevšimol?

Na hanbu mnohých kresťanov bolo spolupracovať so zločinnými nacistami, na zahanbenie pre určitých kresťanov bolo kolaborovať s komunistami (viď napríklad Pacem in Terris v Československu).

Snímka z filmu Moses, réžia: Roger Young, 1995

Poukázať na nedostatky viery patrí k povolaniu kazateľov – najmä klerikov, ale aj laických teológov. Avšak k ich povolaniu nepatrí zostať iba pri „údržbe“ správnosti náuky viery, konštatuje i pápež František: „Existujú …náboženskí predstavitelia, ktorí sa pýtajú, prečo ich ľudia nechápu a nenasledujú napriek tomu, že ich návrhy sú logické a jasné. Pravdepodobne preto, lebo sa usadili v kráľovstve čistých myšlienok a zredukovali … vieru na rétoriku.“ (Evangelii gaudium 232; ďalej EG).
Myslím, že redukcia viery na rétoriku sa netýka konkrétne arcibiskupa Cyrila Vasiľa, predsa však jeho kázeň – Čím je človek bez viery vo vzkriesenie? – priam volá po hlbšom zamyslení: odkiaľ uvedený šokujúci paradox pochádza?
Prečo sa v Európe ovocie evanjelizácie vytráca?
Prečo v Európe počet kresťanov aj ich porozumenie obsahu vlastnej viery upadajú?
Ako a čím sa to dá napraviť?