Christ-Net.Sk

Katechézy pri generálnych audienciách a tematické príhovory pri rozličných stretnutiach sú pre pápeža Františka príležitosťami k pravidelnému vyučovaniu kresťanským postojom voči výzvam súčasnej doby. Jedna z tém, ktoré mu mimoriadne ležia na srdci, je medzigeneračný vzťah medzi mladými a vekom pokročilými.

Pri generálnej audiencii 4. marca 2015, v rámci svojho vtedajšieho cyklu katechéz o rodine Svätý Otec povedal:

Všetci seniori sme trochu krehkí. Niektorí sú však osobitne slabí, mnohí sú sami a poznačení chorobou. Niektorí sú závislí na nevyhnutnej starostlivosti a na pozornosti iných. Urobíme z tohto dôvodu krok späť? Ponecháme ich napospas ich osudu? Spoločnosť bez blízkosti, z ktorej sa vytráca veľkodušnosť a nezištná láskavosť, a to aj k cudzím ľuďom, je spoločnosťou zvrátenou. Cirkev vo vernosti Božiemu slovu nemôže tolerovať tieto degenerácie. Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by spolu s nimi stratila svoju dušu. Kde niet úcty k starým ľuďom, tam niet budúcnosti pre mladých.”

Ďakujem ti, Pane, za to, že ma potešuješ svojou prítomnosťou: aj v čase osamelosti si mojou nádejou, mojou dôverou; už od mladosti si mojou skalou a mojou silou.

Ďakujem ti, že si mi daroval rodinu a že si ma požehnal dlhým životom. Ďakujem ti za chvíle radosti i ťažkostí; za sny, ktoré sa mi v živote splnili, i za tie, ktoré sú ešte predo mnou. Ďakujem ti za to, že ma aj v tomto čase voláš k tomu, aby som prinášal úrodu.

Pane, posilni moju vieru, urob ma nástrojom svojho pokoja, nauč ma prijímať tých, ktorí trpia väčšmi než ja, aby som neprestával snívať a rozprávať o tvojich obdivuhodných činoch novým generáciám.

...Veľakrát sme i my, zasiahnutí skúškami života, volali na Pána: „Prečo zostávaš ticho a nič pre mňa nerobíš?“ Najmä vtedy, keď sa zdá, že sa potápame, pretože láska alebo projekt, do ktorého sme vkladali veľké nádeje, mizne; alebo keď sme v područí neustále dorážajúcich vĺn úzkosti; alebo keď sa cítime ponorení v problémoch či stratení uprostred mora života, bez kurzu a bez prístavu. Alebo tiež vo chvíľach, v ktorých nám dochádza sila kráčať ďalej z dôvodu straty práce či keď sa pre nečakanú diagnózu obávame o naše zdravie či zdravie blízkej osoby. Je veľa momentov, v ktorých sa cítime ako v búrke, akoby bol s nami koniec.

V týchto a v mnohých iných situáciách sa aj my cítime 
udúšaní strachom a tak ako učeníci riskujeme, že stratíme zo zreteľa tú najdôležitejšiu vec. Na loďke totiž, hoci spí, je prítomný Ježiš, a zdieľa so svojimi všetko, čo sa práve odohráva. Jeho spánok nás na jednej strane udivuje, no na druhej strane nás vystavuje skúške. Pán je tam, je prítomný; akoby čakal na to, že ho my zapojíme do diania, že ho budeme vzývať, že ho dáme do centra toho, čo prežívame. Jeho spánok nás provokuje, aby sme sa zobudili. Veď pre to, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, nestačí veriť, že Boh je, že existuje, ale treba sa s ním takpovediac vložiť do hry, treba tiež k nemu pozdvihnúť hlas. Dobre počúvajte: je treba k nemu kričať. Modlitba je veľakrát výkrikom: „Pane, zachráň ma!“ Dnes, vo Svetový deň utečencov, som v televíznom programe „Na jeho obraz“ videl mnoho tých, ktorí prichádzajú na člnoch, a vo chvíli potápania sa, kričia: „Zachráň nás!“ Aj v našom živote sa stáva to isté: „Pane, zachráň nás!“ a modlitba sa stáva volaním.