Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Sestra Prema o Matke Tereze: Milosrdenstvo bolo jej druhou prirodzenosťou

Cirkev sa pripravuje na blížiace sa svätorečenie bl. Matky Terezy. Ako to prežívajú samotné sestry, ktorých celý svet pozná podľa ich charakteristického sárí? ...

...Matka Tereza bola v roku 1979 ocenená Nobelovou cenu mieru. Podľa slov súčasnej generálnej predstavenej Misionárok lásky, práve hodnota dôvery, odpustenia a zmierenia je jej dôležitým odkazom pre dnešný svet:

„Je to veľmi potrebné pre svet, medzi národmi, v rodinách a komunitách. Pokoj je túžbou každého ľudského srdca, ale ten je výsledkom odpustenia a úsilia o pochopenia druhej osoby, skôr než snahou byť pochopeným a mať vždy pravdu.“

Anjel Pána so Svätým Otcom: Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale dokorán

...On nás privádza do spoločenstva s Otcom, kde nachádzame lásku, pochopenie a ochranu. Ale prečo je táto brána tesnou? Možno sa tak opýtať? Prečo hovorí, že je tesná? Je to tesná brána nie preto, že by utláčala, ale preto, lebo nás žiada obmedziť a zadržať našu pýchu a náš strach, aby sme sa mu otvorili so srdcom poníženým a dôverujúcim v neho, uznali sa za hriešnikov, odkázaných na jeho odpustenie. Pre toto je tesná: aby zadržala našu pýchu, ktorá nás nadúva. Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale vždy dokorán otvorená pre všetkých! Boh nerobí preferencie, ale vždy prijíma všetkých, bez rozdielov. – Brána tesná na zadržanie našej pýchy a nášho strachu; brána dokorán otvorená, pretože Boh nás prijíma bez rozdielov. A spása, ktorú nám darúva, je neutíchajúci prúd milosrdenstva, ktorý strháva každú bariéru a otvára prekvapivé perspektívy svetla a pokoja. Tesná brána, ale vždy roztvorená dokorán: nezabudnime na to!       

Zo zamyslenia pátra Milana Bubáka: Úzka brána

Jeden vtip hovorí, že keď zomrel istý Jozef, ocitol sa pri nebeskej bráne. Tam ho privítal anjel, ktorý mal na starosti novoprichádzajúcich. „Poď, ideme si urobiť prehliadku neba a jeho priestorov.“ Postupne prechádzali jeho sekciami. „Tu bývajú rímskokatolíci“, hovorí Jozefovi anjel, „tu zasa metodisti, a tam ďalej zasa anglikáni.“ Vtom si anjel dá na ústa prst a hovorí potichu: „Psst! Tu bývajú luteráni. Oni si myslia, že v celom nebi sú len oni!“

Nechceme, samozrejme, urážať luteránov, možno keby tento príbeh rozprávali oni, oni by namiesto seba použili katolíkov. Tento úsmevný príbeh je jednoducho poukazom na naše obmedzené chápanie Božieho kráľovstva. Pre mnohých je skutočne zábavnou myšlienka, že by si členovia rôznych kresťanských spoločenstiev, ktoré sa všetky vo svojom apoštolskom vyznaní viery, ktoré máme všetci spoločné, modlia: „verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev“, mohli nebyť vedomí svojej prítomnosti v tom istom Božom kráľovstve.

Z katechézy pápeža Františka: Cesta milosrdenstva

...Počas tohto Jubilea by bolo dobré, keby si pri prechode Svätou bránou, Bránou milosrdenstva, pútnici pripomenuli túto evanjeliovú epizódu, čo sa odohrala pri naimskej bráne. Keď Ježiš uvidel túto matku v slzách, ona vstúpila do jeho srdca! Ku Svätej bráne každý prináša vlastný život s jeho radosťami a trápeniami, plánmi a zlyhaniami, pochybnosťami a obavami, aby ho predložil Pánovmu milosrdenstvu. Buďme si istí, že pri Svätej bráne sa Pán približuje, aby sa stretol s každým z nás, aby priniesol a ponúkol svoje mocné utešujúce slovo: «Neplač!» (Lk 7,13). Toto je tá Brána stretnutia medzi bolesťou ľudstva a Božím spolucítením. Prekročením tohto prahu napĺňame našu púť do vnútra milosrdenstva Boha, ktorý tak ako mŕtvemu mládencovi opakuje všetkým: «Hovorím ti, vstaň!» (Lk 7,14). Každému z nás hovorí: ,Vstaň!‘ Boh chce, aby sme boli na nohách.

Z homílie Svätého Otca Františka pri záverečnej omši v Krakove

...Keď sa nám v živote stane, že hľadíme dolu namiesto toho, aby sme hľadeli hore, môže nám pomôcť táto veľká pravda: Boh je verný v láske k nám, dokonca je v nej zanovitý. Pomôže nám myslieť na to, že nás miluje viac, než my milujeme seba samých, že nám verí viac, než my veríme sebe samým, že nám „vždy drží palce“ ako fanúšik, ktorý sa nikdy nedá odradiť. Vždy nás očakáva s nádejou, dokonca aj keď sa uzatvárame do svojich zármutkov, neustále sa ponosujúc na zakúsené krivdy a na minulosť. No mať záľubu v smútku nie je dôstojné našej duchovnej postavy! Je to naopak vírus: táto záľuba v smútku je vírus, ktorý napadá a blokuje všetko, zatvára každé dvere, bráni rozvinutiu života, novému začiatku. Boh je však zanovito plný nádeje: vždy verí, že môžeme znovu vstať a nevzdáva sa, keď nás vidí vyhasnutých a bez radosti. Je smutné vidieť mladého človeka bez radosti. Pretože sme vždy jeho milovanými deťmi. Pripomínajme si to na začiatku každého dňa. Bude osožné, ak to povieme každé ráno v modlitbe: „Pane, ďakujem ti, lebo ma miluješ; som si istý, že ma miluješ; daj, aby som si zamiloval môj život!“. Nie moje nedostatky, ktoré treba napraviť, ale život, ktorý je veľkým darom: je to čas milovať a byť milovanými.

Pápež František mladým pri modlitbovej vigílii SDM

....Doba, v ktorej dnes žijeme nepotrebuje „divánových mladých“, ale mladých obutých, ešte lepšie, v dobrých športových topánkach. Táto doba akceptuje len hráčov nasadených na ihrisku, nie je tu miesto pre zálohy. Dnešný svet od vás žiada, aby ste boli protagonistami dejín, lebo život je pekný vždy, keď ho chceme žiť, vždy, keď chceme zanechať stopu. Dnešné dejiny od nás žiadajú hájiť našu dôstojnosť a nedovoliť, aby druhí rozhodovali o našej budúcnosti. Nie! My musíme rozhodovať o našej budúcnosti, vy o vašej budúcnosti! Pán, tak ako na Turíce, chce uskutočniť jeden z najväčších zázrakov, aké môžeme zažiť: umožniť, aby sa tvoje ruky, moje ruky, naše ruky premenili na znamenia zmierenia, spoločenstva, tvorenia. On chce tvoje ruky, aby pokračoval budovať dnešný svet. Chce ho budovať spolu s tebou. A ty, čo odpovieš? Čo odpovieš? Áno či nie? [Áno!]

Z príhovoru pápeža Františka mladým pri „Krížovej ceste milosrdenstva“

.«Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).

Tieto Ježišove slová prichádzajú v ústrety otázke, ktorá viackrát zaznieva v našej mysli a našom srdci: „Kde je Boh?“ Kde je Boh, ak je vo svete zlo, hladní a smädní ľudia, bezdomovci, ľudia na úteku, utečenci? Kde je Boh, keď nevinní ľudia umierajú príčinou násilia, terorizmu a vojen? Kde je Boh, keď neľútostné choroby lámu životné a citové putá? Alebo keď sa zneužívajú a ponižujú deti, a aj oni samé trpia príčinou ťažkých ochorení? Kde je Boh zoči-voči nepokoju pochybujúcich a sužovaných na duši? Sú otázky, na ktoré niet ľudských odpovedí. Môžeme iba hľadieť na Ježiša a pýtať sa jeho. A Ježišova odpoveď je táto: „Boh je v nich“. Ježiš je v nich, trpí v nich a hlboko sa stotožňuje s každým. Až tak je s nimi spojený, že tvoria „jedno telo“.

Redakčné články