Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

...Kráčanie životom si nevyhnutne vyžaduje voľbu medzi dvoma cestami: medzi poctivosťou a nečestnosťou, medzi vernosťou a neverou, medzi egoizmom a altruizmom, medzi dobrom a zlom. Nemožno lavírovať medzi jednou a druhou, lebo fungujú na základe odlišných a protichodných logík. Prorok Eliáš hovorieval izraelskému ľudu, ktorý takto kráčal po dvojakých cestách: ,Veď vy krívate na obe nohy...’. Je to pekný obraz. Je dôležité rozhodnúť sa ktorým smerom vykročíme a potom, keď sme si raz zvolili ten správny, kráčať s elánom a odhodlaním, spoliehajúc sa na Pánovu milosť a na pomoc jeho Ducha. Silný a rozhodný je záver evanjeliového úryvku: «Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom: pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone» (v. 13).

Košický arcibiskup Bernard Bober v Šaštíne: Nebojme sa obhájiť našu vieru

...Nič nemôže zmeniť srdce človeka a ani tento svet nezmení nič, jedine Božia láska a odpustenie. Mali sme možnosť sa o tom presvedčiť v tomto Roku milosrdenstva na Svetových dňoch mládeže v Krakove koncom júla. Myšlienka jednoty a pokoja medzi jednotlivcami i medzi národmi je možná! Kresťanská viera ponúka riešenie s viditeľnými výsledkami! Snáď z každého kontinentu a národa sveta sa na jednom mieste a v jednom čase zišli dva milióny mladých ľudí, bez bitky, bez vraždy, bez nadávok a urážok, bez demolovania krakovských ulíc a výkladov. Bolo to stretnutie mladých veriacich katolíkov sveta so svojim pastierom a s milosrdným Ježišom, ktorý ich učí a vyzýva k milosrdenstvu. Obrovské dávky pokoja a naplnenia sme tam prežívali! Len škoda, že naše médiá o tom informovali tak povrchne a s istou dávkou irónie..

Z katechézy Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána : Keď vstúpime do spovednice, v nebi je radosť

...Cesta návratu domov je cestou nádeje a nového života. Boh vždy očakáva náš návrat na [správnu] cestu, trpezlivo nás vyčkáva, vidí nás, kým sme ešte v diaľke, beží nám v ústrety, objíma nás, bozkáva, odpúšťa nám.

Taký je Boh! Taký je náš Otec! A jeho odpustenie zmazáva minulosť a znovuzrodzuje nás v láske. Zabúda na minulosť: toto je Božia „slabosť“. Keď nás objíma a odpúšťa nám, stráca pamäť, nemá pamäť! Zabúda na minulosť. Keď sa my hriešnici obraciame a nechávame sa Bohom nájsť, nečakajú nás výčitky a tvrdosť, pretože Boh zachraňuje, nanovo prijíma do domu s radosťou a robí oslavu. Samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu tak hovorí: «V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú» (Lk 15,7). A dám vám jednu otázku: Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava? Mysleli ste na to? Je to nádherné!

Pápež František: Milosrdenstvo a vykúpenie

..Slová apoštola Petra veľmi dobre vyjadrujú zmysel nového stavu života, ku ktorému sme povolaní. Stávajúc sa jedným z nás, Pán Ježiš nielenže na seba prijíma náš ľudský stav, ale nás pozdvihuje k možnosti byť Božími deťmi. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš Kristus, Baránok bez poškvrny, zvíťazil nad smrťou a hriechom, aby nás oslobodil od ich nadvlády. On je Baránkom, ktorý bol za nás obetovaný, aby sme mohli prijať nový život spočívajúci v odpustení, láske a radosti. Všetko to, čo prijal na seba, bolo aj vykúpené, oslobodené a spasené. Iste, je pravda, že život nás stavia pred skúšku a niekedy pre to trpíme. Každopádne, v týchto chvíľach sme pozvaní zamerať svoj pohľad na ukrižovaného Ježiša, ktorý trpí za nás a spolu s nami, ako istý dôkaz toho, že Boh nás neopúšťa. Nikdy však nezabudnime, že v súženiach a prenasledovaní, ako aj v každodenných bolestiach nás vždy oslobodzuje milosrdná ruka Boha, ktorý nás pozdvihuje k sebe a vedie nás k novému životu.

Páter Raniero Cantalamessa dnes pri vešperách vo Vatikáne

...„«Človeče, prečo máš o sebe takú nízku mienku, keď si taký drahocenný pre Boha? Prečo, keď si taký ctený u Boha, sa nerozumne pripravuješ o svoju úctu? Prečo skúmaš, odkiaľ si bol vzatý a nehľadáš, pre aký účel si bol stvorený?»

Tieto slová, ktorá sme práve počuli, vyslovil sv. Peter Chryzológ, biskup Ravenny v piatom storočí po Kristovi, teda pred 1500 rokmi. Odvtedy sa zmenil dôvod, pre ktorý človek opovrhuje samým sebou, ale samotná skutočnosť sa nezmenila. V čase Chryzológa bol dôvod ten, že človek «bol vzatý zo zeme», že je prach a na prach sa obráti (Gen 3,19); dnes je dôvodom opovrhnutia to, že človek je menej než ničím v bezhraničnej veľkoleposti vesmíru.“

Ako ďalej pokračoval páter Cantalamessa, práve skutočnosť, že človek je schopný vzťahov, dokazuje, že je obrazom Boha. Citoval pri tom aj slová súčasného pravoslávneho teológa Ioannisa Zizioulasa.

Anjel Pána s pápežom Františkom: Boh platí oveľa viac než ľudia

...Prvé podobenstvo je situované do rámca svadobnej hostiny. Ježiš hovorí: «Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ ... Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto» (Lk 14,8-9). Týmto odporúčaním Ježiš nemieni dávať normy spoločenského správania, ale lekciu o hodnote pokory. Dejiny učia, že pýcha, kariérizmus, márnomyseľnosť, vystatovanie sa, sú príčinou mnohých ziel. A Ježiš nám dáva pochopiť nevyhnutnosť vybrať si posledné miesto, čiže vyhľadávať nenápadnosť a skrytosť: pokoru. Keď stojíme pred Bohom v tomto rozmere pokory, vtedy nás Boh povyšuje, skláňa sa k nám, aby nás pozdvihol k sebe; «Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený» (v. 11).

Zo zamyslenia pátra Milana Bubáka: Ako liečiť pýchu?

...Pohovorme si teda o pýche. Pýcha je vážny problém, a to až tak vážny, že Sväté písmo a tradícia trvajú na tom, že pýcha je „koreňom všetkých hriechov” (Ekl/Sir 9,15). Katolícka tradícia pozná zoznam siedmich hlavných hriechov a jedným z najobľúbenejších spôsobov portrétovania týchto hriechov – zvlášť, aby sa zvýraznili ich vzájomné vzťahy a prepojenia medzi nimi – je metafora stromu. Konáre, to sú jednotlivé hriechy, no kmeňom, z ktorého všetky tieto konáre vyrastajú, je pýcha.

Redakčné články