Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z homílie pápeža Františka: Boh „šialene miluje“ a plače, keď sme nevšímaví

...„Každý z nás môže upadnúť do rovnakého hriechu ako ľud Izraela, do rovnakého hriechu Jeruzalema: nerozpoznať čas, kedy sme boli navštívení. A Pán nás navštevuje každý deň, každý deň klope na naše dvere. Musíme sa teda naučiť to rozpoznať, aby sme neskončili v tej tak bolestnej situácii: ‚Čím väčšmi som ich miloval, čím väčšmi som ich volal, tým viac sa odo mňa odďaľovali‘. – ‚Nuž, ja som si istý v tom, čo robím. Chodím na omšu, som v istote...‘ – Spytuješ si každý deň svedomie v tomto ohľade? Navštívil ma dnes Pán? Pocítil som nejaké pozvanie, nejakú inšpiráciu nasledovať ho viac zblízka, urobiť skutok lásky, modliť sa o niečo viac? Neviem, k toľkým veciam nás Pán dennodenne pozýva, aby sa s nami stretol.“

Svätý Otec František: Trpezlivosť s nepríjemnými ľuďmi je skutok milosrdenstva

Dnešnú katechézu venujeme jednému skutku milosrdenstva, ktorý všetci veľmi dobre poznáme, ale ktorý možno neuvádzame do praxe tak, ako by sme mali: trpezlivo znášať nepríjemné osoby. A tie jestvujú, nie je tak? Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž: stáva sa to, keď niekoho stretneme na ulici, či keď príde nejaký telefonát... Rýchlo si pomyslíme: „Ako dlho budem musieť počúvať sťažnosti, klebety, žiadosti či vystatovania tejto osoby?“ Niekedy sa stáva že nepríjemnou osobou je niekto v našej blízkosti, spomedzi tých najbližších, aj medzi rodinnými príslušníkmi je vždy niekto taký; nechýbajú ani na pracovisku; ba nie sme bez nich ani vo voľnom čase. Čo musíme robiť s nepríjemnými osobami? Veď aj my sme mnohokrát nepríjemní k druhým, no nie? Aj my... Prečo bol medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok – trpezlivo znášať nepríjemné osoby?

Z rannej homílie pápeža Františka: Nádej nie je očakávaním teatrálnych úkazov

„Strážiť s trpezlivosťou. Trpezlivosť v našej práci, v našich utrpeniach... Strážiť, ako stráži človek, ktorý zasial zrno a stráži rastlinu a dbá na to, aby zlá burina nerástla blízko nej, ale aby rastlina rástla. Strážiť si nádej. A tu je otázka, s ktorou sa dnes na vás obraciam: ak je Božie kráľovstvo medzi nami a my, ak máme vo vnútri toto zrnko, máme tam Duchu Svätého, ako si ho strážime? Ako rozpoznám, ako môžem rozpoznať dobrú rastlinu pšenice od kúkoľa? Božie kráľovstvo rastie a čo máme robiť my? Strážiť si ho. Rásť v nádeji, strážiť si nádej. Lebo v nádeji sme boli spasení. A toto je tá niť: nádej je niťou dejín spásy. Nádej, že sa natrvalo stretneme s Pánom“.

Verím, že môj Vykupiteľ žije. Z homílie pápeža Františka na cintoríne Prima Porta

Jób bol v tme. Bol priam pred bránou smrti. V tomto momente úzkosti, bolesti a utrpenia Jób vyjadruje nádej: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný» (porov. Jób 19, 25.27). Spomienka na zosnulých má tento dvojitý význam: význam smútku. Cintorín je smutný, pripomína nám našich blízkych, ktorí nás opustili, pripomína nám aj budúcnosť, smrť. Ale v tomto smútku prinášame kvety ako znak nádeje a môžem tiež povedať, že aj slávnosti, ale až neskôr, nie teraz. A smútok sa mieša s nádejou a to je to, čo pociťujeme dnes pri tomto slávení: spomienku na našich zosnulých pred ich ostatkami, a nádej. Ale tiež cítime, že táto nádej nám pomáha, lebo aj my musíme prejsť touto cestou. My všetci ňou pôjdeme. Skôr či neskôr, ale všetci. S bolesťou, s väčšou či menšou bolesťou, ale všetci. Ale s kvetom nádeje, s tým pevným lanom, ktoré je ukotvené v záhrobí: a hľa, táto kotva nesklame, je nádejou vzkriesenia.

Z homílie Svätého Otca v Malmö: Pomáhajme si stať sa svätými

…Blahoslavenstvá sú istým spôsobom preukazom totožnosti kresťana, ktorý ho identifikuje ako Ježišovho nasledovníka. Sme pozvaní byť blahoslavenými, byť Ježišovými nasledovníkmi, čeliac bolestiam a úzkostiam našich čias s Ježišovým duchom a s jeho láskou. V tomto zmysle by sme mohli poukázať na nové situácie, aby sme ich prežívali s obnoveným a vždy sviežim duchom – blahoslavení tí, čo s vierou znášajú zlo, ktoré im iní spôsobujú a odpúšťajú zo srdca; blahoslavení tí, čo hľadia do očí vydedencom a vytískaným na okraj, preukazujúc im blízkosť; blahoslavení tí, čo spoznávajú Boha v každom človekovi a bojujú, aby ho objavili aj iní; blahoslavení tí, čo chránia a starajú sa o spoločný domov; blahoslavení tí, čo sa vzdávajú svojho pohodlia pre dobro iných; blahoslavení tí, čo sa modlia a pracujú pre plné spoločenstvo kresťanov... Všetci títo sú nositeľmi Božieho milosrdenstva a nežnosti a iste od neho dostanú zaslúženú odmenu.

Z generálnej audiencie: Prijať cudzinca a zaodieť nahého

...Pred niekoľkými dňami sa v meste udiala drobná príhoda. Bol tu istý utečenec, ktorý hľadal cestu a jedna pani sa k nemu priblížila a povedala mu: „Hľadáte niečo?“ Ten utečenec bol bez topánok. On jej na to: „Chcel by som ísť do Baziliky sv. Petra prejsť Svätou bránou“. Pani si pomyslela: „Veď nemá topánky, ako budeme kráčať?“ A zavolala taxík. Ten migrant, ten utečenec však zapáchal a vodič taxíka takmer nechcel aby nastúpil, no napokon privolil. A pani si sadla vedľa neho. Cestou sem trvajúcou asi desať minút, sa ho spýtala na jeho príbeh ako utečenca a migranta. Tento muž rozpovedal svoj príbeh plný bolesti, vojny, hladu, ako aj to, prečo utiekol zo svojej vlasti, aby prišiel sem. Keď dorazili, pani otvorí svoju tašku, aby taxikárovi zaplatila a taxikár, muž, šofér, ktorý na začiatku nechcel, aby tento migrant nastúpil, lebo zapáchal, panej povedal: „Nie pani, som to ja, čo mám zaplatiť Vám, lebo vďaka Vám som si vypočul príbeh, ktorý zmenil moje srdce.“ Táto pani vedela čo je to bolesť migranta, lebo v jej žilách koluje arménska krv a ona tiež pozná utrpenie svojho ľudu. Keď konáme podobnú vec, na začiatku to odmietame, lebo nám to spôsobuje trochu nepohodlia – „veď zapácha...“. No nakoniec nám príbeh prevonia dušu a zmení nás. Pomyslite na tento príbeh a myslime na to, čo môžeme urobiť pre utečencov.

Pápež František na Misijnú nedeľu: Dnes je čas odvahy!

...Dnešok je časom misie a je časom odvahy! Odvaha posilniť váhavé kroky, znovu nabrať chuť obetovať sa pre evanjelium, znovunadobudnúť dôveru v silu, ktorú misia so sebou prináša. Je časom odvahy, i keď odvaha ešte neznamená žiadnu záruku úspechu. Žiada sa od nás odvaha bojovať, avšak nie nevyhnutne pre výhru; pre ohlasovanie, nie nevyhnutne pre obrátenie. Žiada sa od nás odvaha byť alternatívou k svetu, nikdy sa však nestať polemickými ani agresívnymi. Žiada sa od nás odvaha otvoriť sa všetkým, nikdy však neumenšovať absolútnosť a jedinečnosť Krista, jediného Spasiteľa všetkých. Požaduje sa od nás odvaha postaviť sa nevere, bez toho aby sme sa stali arogantnými. Žiada sa od nás tiež odvaha mýtnika z dnešného evanjelia, ktorý sa s pokorou neodvažuje ani oči k nebu zdvihnúť, ale bijúc sa do pŕs, hovorí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Dnešok je časom odvahy! Dnes to chce odvahu!

Redakčné články