Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z homílie pápeža Františka: Boh plače, ak sa od neho vzďaľujeme

„Sklamaním Boha je nevera ľudu... Rovnako aj my sme Božím ľudom a dobre poznáme, aké je naše srdce a každý deň musíme vykročiť na cestu, aby sme pomaly neskĺzli k idolom, k ilúziám, k svetskosti, k nevere. Myslím si, že dnes by nám prospelo myslieť na sklamaného Pána: ,Povedz mi, Pane, si zo mňa sklamaný?’. V niečom určite. [Treba] sa zamyslieť a položiť si túto otázku.“

Boh však „má nežné srdce, srdce otca“, dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacim v Dome sv. Marty pripomenul, ako Ježiš zaplakal „nad Jeruzalemom“. Prítomných vyzval, aby sa spýtali seba samých: „Plače Boh kvôli mne? Je zo mňa sklamaný? Vzdialil som sa od Pána?“. „Koľko mám bôžikov, ktorých sa neviem zbaviť, ktorí ma zotročujú? Tú modloslužbu, ktorú máme vo vnútri... A Boh kvôli mne plače“, zakončil svoju úvahu Svätý Otec:

Zo zamyslenia pátra Milana Bubáka SVD na 4. pôstnu nedeľu cyklu A (Jn 9, 1-41):  Bože, ty si krajší, než som si ťa predstavoval

...Pravdou je, milí priatelia, že každý z nás je do istej miery slepý. Každý.  Každý máme mnoho úprimných otázok a málo jasných odpovedí. Často sa ocitáme v situáciách, kedy sa pýtame, kde v našom živote je Boh? Alebo či je tu vôbec? Ako mohol Boh dopustiť koncentráky? sa pýtame. Prečo sa darí zločincom, mafiánom, nepoctivým politikom, arogantným podnikateľom? Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci? Prečo je toľko chorých? Prečo musíme trpieť a nakoniec zomrieť? Veľa otázok, málo odpovedí.

A predsa, odpoveď na všetky tieto otázky jestvuje. Dáva nám ju sv. Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 12, 9) Čo tým myslí? Napovie nám to nasledujúci príbeh.

Samaritánka pri studni (z katechézy pápeža Františka)

...Chodiť ku studni čerpať vodu je únavné a otupné; bolo by pekné mať k dispozícii prameň vytryskujúcej vody! Ale Ježiš hovorí o inej vode. Keď si žena uvedomí, že muž, s ktorým hovorí je prorokom, zdôverí sa mu so svojím životom a kladie mu náboženské otázky. Jej smäd po láske a plnohodnotnom živote nebol uspokojený piatimi manželmi, ktorých mala, práve naopak, zažila sklamania a omyly. Žena preto zostane zasiahnutá veľkým rešpektom, ktorý jej Ježiš preukázal, a keď jej dokonca hovorí o pravej viere, ako vzťahu s Bohom Otcom „v Duchu a pravde“, napokon vytuší, že tento muž by mohol byť Mesiáš, a Ježiš – a to je niečo veľmi zriedkavé –  to potvrdzuje: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (v. 26). To, že je Mesiáš hovorí žene, ktorá mala taký neusporiadaný život.

Drahí bratia, voda, ktorá dáva večný život bola vyliata do našich sŕdc v deň nášho krstu. Boh nás teda pretvoril a naplnil svojou milosťou. Ale môže sa stať, že sme na tento veľký dar zabudli, alebo sme ho obmedzili len na obyčajný údaj v matrike; a možno hľadáme „studne“, ktorých voda nám neuhasí smäd. Keď zabudneme na pravú vodu, hľadáme studne s vodu, ktorá nie je čistou. Práve vtedy je toto evanjelium pre nás! Nielen pre Samaritánku, ale aj pre nás.

Z homílie pápeža Františka: Pôstne obrátenie spočíva v konkrétnych skutkoch

„Nie je jednoduché konať dobro: musíme sa to naučiť, vždy. A učí nás on. Takže: učte sa. Ako deti. Na ceste života, kresťanského života sa učí každý deň. Treba sa učiť každý deň vykonať niečo, byť lepšími než ten predchádzajúci deň. Učiť sa. Vzdialiť sa od zla a učiť sa konať dobro: to je pravidlo obrátenia. Lebo obrátiť sa neznamená ísť k nejakej víle, ktorá nás s magickou paličkou obráti: nie! Je to cesta. Je to cesta zanechania niečoho a učenia sa.“ .

Na to, aby sme zanechali zlo a naučili sa konať dobro, ktoré sa prejavuje v konkrétnych skutkoch, je podľa slov Svätého Otca Františka potrebná odvaha a pokora:.

„On, Pán, tu hovorí tri konkrétne veci, je ich však mnoho: hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu... [Sú to] konkrétne veci. Konať dobro sa dá naučiť skrze konkrétne skutky, nie slová. Skutkami... Preto Ježiš v evanjeliu, ktoré sme počuli, karhá túto vládnucu triedu izraelského ľudu, lebo «hovoria, ale nekonajú», nepoznajú konkrétnosť. A ak niet konkrétnosti, nemôže dôjsť ani k obráteniu.“.

Z katechézy pápeža Františka: Pôstne obdobie je cestou nádeje

….Ježišova Veľká noc je jeho exodom, ktorým nám otvoril cestu, aby sme dosiahli plný, večný a blažený život. Pre to, aby otvoril túto cestu, tento prechod, Ježiš sa musel vzdať svojej slávy, pokoriť sa, stať sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Otvoriť nám cestu k večnému životu ho stálo všetku jeho krv a vďaka nemu sme zachránení od otroctva hriechu..

Avšak toto neznamená, že on všetko urobil a my tak nemusíme urobiť nič, že on prešiel krížom, a my „pôjdeme do raja na koči“. Nie je to tak. Naša spása je istotne jeho darom, avšak keďže je príbehom lásky, žiada si naše „áno“ a našu účasť na jeho láske, ako nám ukazuje naša Matka Mária a po nej všetci svätí. .

Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

...Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme.

Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

...Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme.

Redakčné články