Z Bordeaux do Ríma

Pamätáte si to ešte? Kardinál stojac v strede balkóna sv. Petra v prítmí večera, a predsa ožiarený toľkými fotoaparátmi, sa prihovára zhromaždeným ľuďom. Keď sa z neho stal v r. 2011 protodiakon, pápež Benedikt XVI. mu vraví: „Vy budete ohlasovať môjho nástupcu!“ „Nie!“ ohradil sa kardinál. No pápež sa nemýlil. V istých detských internetových novinách písali, že okrem pápeža bude ešte jeden muž hlboko rozrušený. O 20.09, 13. marca 2013, to bola pravda. Z balkóna totiž znelo: „Annuntio vobis gaudium magnum! Habemus papam!“ Slová vyriekol s francúzskym akcentom, potom sa elegantne uklonil a ešte elegantnejšie sa usmial. Jean-Louis Pierre Tauran1.

Tohtoročný jubilant na Urbi et Orbi 2013 čítal zase, tentoraz príhovor pápežovi, tým suchým, ale príjemným a veselým hlasom, hoci už viacero rokov trpí Parkinsonovou chorobou. Pri návrate z balkóna si ho pápež František vzal nabok a súkromne mu niečo hovoril. Nečudo, veď otec kardinál je jeho prezident Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, ale tiež pôsobí napríklad v správe štátu Vatikán, v dozore vatikánskej banky či v najvyššom súdnom tribunále. Niektorí z tých, čo vždy chcú povedať čosi zaujímavé a klebetiť preto hovoria o veľkom vplyve kardinála.

Narodil sa 5. apríla 1943 v Bordeaux vo Francúzsku, v oblasti Gironde. Bohužiaľ k jeho detským a mladším rokom sme nenašli dostatok informácií. No vieme, že kňazskú vysviacku prijal v r. 1969. Pôsobil ako kaplán v rodnom meste, potom študoval v Toulouse a v Ríme. V r. 1973 spravil doktorát na Gregoriáne, neskôr – od r. 1975 – ho čakajú diplomatické služby. Pôsobil v Dominikánskej republike, v Libanone, ale tiež na Haiti, v Bejrúte a v Damašku, kde bol členom mimoriadnej misie. Od r. 1990 si ho Ján Pavol II. vyhliadol ako prvého človeka vatikánskeho „ministerstva zahraničia“ a osobne mu udelil biskupskú vysviacku. Biskup z Telepte v Líbyi bol jeho hlavným diplomatom dlhých trinásť rokov.

V r. 2003 bol kreovaný za kardinála s kostolom Sant´Apolinare. S heslom Caritate et Veritate. – Láske a pravde. A bol to práve on, komu zverili pozdravnú reč pre Svätého Otca. Keď hovoril k Jánovi Pavlovi II., i za ostatných povedal: „S Vami, Svätý Otče,“ riekol vtedy, “chceme ohlasovať našim súčasníkom jediného Vykupiteľa človeka, usque ad sanguinis effusionem. To je to najkrajšie dobrodružstvo, ktoré si zasluhuje našu obetu!“

A pápež poveroval Taurana diplomatickými úlohami. Bolo ich nespočet. Jeho diplomatická kariéra bola i oceňovaná. Uveďme tu Biely dvojkríž SR. Akú stratégiu treba ako diplomat sledovať? „Modlitba je jediná stratégia.“ O svojich skúsenostiach podával správy ďalej, napríklad na jednom kongrese vo Vatikáne vravel okrem iného, že diplomat musí aj upravene vyzerať.

Pripraviť pápežskú cestu je veľmi ťažké. A to sú tu ešte – ako aj pri iných príležitostiach – rôzne jednania, poslania, konanie ako diplomat. Len na ukážku – Benedikt XVI. sa v r.2011 vydal na Kubu. Nebolo to ale prvýkrát, čo na tento ostrov zavítal Svätý Otec. Bol tam už v r.1998 Ján Pavol II. A to zase nebolo prvýkrát, čo sa pápež stretol s kubánskou vládou a jej najvyšším predstaviteľom.

Prvýkrát to bolo vtedy, keď si potriasli ruky 20. novembra 1996. Vo Vatikáne. Fidel Castro bojoval proti hladu na konferencii FAO v Ríme. Tauran o ňom vravel, že “bol dychtivý stretnúť pápeža.” Castro podľa svojich slov dúfal, že “Svätosť uvidím v Havane.” A pápež dal svoje požehnanie kubánskemu ľudu. Chcel preň predovšetkým dve veci: normálne životné podmienky pre Cirkev a možnosť akcie veriacich v kubánskom živote. Castro tvrdil, že oceňuje prínos Cirkvi pre spoločnosť. Dokonca si prial súkromne navštíviť sixtínsku kaplnku, kde sa prejavoval veľmi učene. A to nebolo všetko. Stretli sa u hlavného chodu, sedeli tam dve hodiny a Tauran vedel, že pôjde na Kubu. Že sa uskutoční návšteva, ktorá bude reprezentovať «nový bod vo vzťahoch medzi Cirkvou a štátom.» Kubu náš Girondčan navštívil už v r. 1974, stretol sa práve s Castrom pred príchodom Casaroliho, vtedajšieho štátneho sekretára. Nebolo vraj až také ťažké vypraviť Castra do Ríma a pápeža na Kubu. Teraz ale Svätý Otec Ján Pavol II. naviac odpovie na pozvanie z r. 1989 – vraj je stále platné. Atmosféra bola, ak sa to tak dá nazvať, priateľská. 29.10.1996 sa teda stretli Tauran a Castro, tentoraz na Kube. A potom sa to stalo – historická návšteva. Ján Pavol II. predniesol trinásť kázní, príhovorov, pozdravov. V pamäti ostane kázeň omše na Plaza José Martí, kde bol i Fidel Castro a celá vláda. Homíliu v Santiago de Cuba pápež zakončil modlitbou k Madone : “Matka zmierenia! Zjednoť Tvoj ľud roztrúsený po svete. Urob z kubánskeho národa rodinu bratov a sestier, aby tento ľud otvoril dokorán svojho ducha, svoje srdce a svoj život Kristovi, jedinému Záchrancovi a Spasiteľovi, ktorý žije a kraľuje s Otcom a Duchom Svätým na veky vekov.” Na univerzite Havany sa dotkol otázky slobody. Slávne sú slová Castrovi po príchode do Havany : “(...) žeby táto zem mohla ponúknuť pre všetkých ovzdušie slobody, vzájomnej dôvery, sociálnej spravodlivosti a trvalého mieru. Aby sa Kuba otvorila so všetkými úžasnými možnosťami svetu a svet sa otvoril Kube, aby tento ľud, ktorý – ako každý človek a každý národ – hľadá pravdu, (...) aby mohol hľadieť na budúcnosť s nádejou.” Ako je známe, pre kubánsku Cirkev nastalo potom určité uvoľnenie, bolo prepustených tristo politických väzňov.

Obdobie Tauranovej diplomacie skončilo poverením pre vatikánsku knižnicu a archív, ktorých bol riaditeľom. Zmena nastala za Benedikta XVI., keď kardinál musel oprášiť svoje diplomatické schopnosti – stal sa predsedom Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg. Nebolo to prvý raz v jeho živote, že sa musel zaoberať príslušníkmi iných náboženstiev. “Medzináboženský dialóg bol môj denný chlebík,” riekol o svojej diplomatickej kariére. Aj ako knihovník pamätal na vzťah s nekatolíckymi vierovyznaniami – bolo to napríklad predstavenie Menologia spolu s hlavou greckych ortodoxných. Osobitný list mu k tomu napísal i Benedikt XVI.

Od r. 2007 je teda činný ako prezident Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg. Medziiným napísal veľmi zaujímavú štúdiu o dialógu pre Jesuit Media Initiatives s názvom Thinkig faith. Chce si v nej odpovedať na otázku: medzináboženský dialóg – riziko alebo príležitosť?

Ústredným slovom je dialóg. Tauran hovorí, že to „nie je otázka toho, aby sme boli k druhým milí, aby sme sa im zavďačili!“ Nie je to ani „záležitosť vyjednávania.“ Bez toho, aby sme sa zriekli vlastného presvedčenia, sme volaní presvedčeniami druhých. „Identita, inakosť a dialóg kráčajú spolu.“ Taký dialóg zahrňuje „čestnosť v prezentácii vlastnej pozície a túžba robiť, čo sa dá, aby človek pochopil toho druhého.“

Dialóg nevedie len Tauranova Rada, ale všetci katolíci. Možno vypozorovať štyri cesty dialógu: dialóg života – dobré susedské vzťahy, dialóg činov – spolupráca v prospech najmä tých, ktorí žijú v samote, chudobe a chorobe, dialóg teologických rozhovorov – dovoľuje expertom chápať náboženské dedičstvá a dialóg spiritualít, ktorý „robí prístupným bohatstvá modlitby“ pre obe zúčastnené strany. A tí, čo dialóg pestujú, sú bohatstvom spoločnosti.

Potom si Jean-Louis Tauran odpovedá na svoju otázku: medzináboženský dialóg – riziko alebo príležitosť? „Odpovedám: oboje!“ A pokračuje: „Ak je tomu tak, možno by ste sa spýtali – ale potom, prečo je to tak, že náboženstvá desia ľudí? Odpovedám, že by sme sa nemali obávať náboženstiev – väčšinou kážu bratstvo!“ Ľudia sa boja tých, ktorí pervertujú náboženstvo pre dosiahnutie zlých plánov (designs).

To, čo veriacich od ostatných oddeľuje, nesmie byť kamuflované. Treba však vidieť reality, ktoré nás spájajú.

Čo sa vlastne deje v Tauranovom dikastériu? „Naša rada je rozčlenená nasledovne: skupina členov, ktorí sú kardinálmi a biskupmi z rôznych krajín a stretávajú sa na plenárnom sneme každé dva-tri roky, skupina konzultantov (okolo tridsať špecialistov z viac či menej odvšadiaľ) a zamestnanci dikastéria.“

Nato hovorí: “Dikastérium má tri ciele: podporovať vzájomné poznanie, rešpekt a spoluprácu medzi katolíkmi a členmi nekresťanských náboženstiev, povzbudzovať a koordinovať štúdium týchto náboženstiev a podporovať výchovu ľudí, určených pre medzináboženský dialóg. Krásne sa o tom, čo má robiť Rada, hovorí v Nostra aetate, a to v paragrafoch 2 a 3: ´Katolícka cirkev neodmieta nič, čo je pravdivé a sväté v týchto náboženstvách (...) hoci odlišujúcich sa v mnohých spôsoboch od jej vlastného učenia, avšak často reflektujú lúč tej pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.´ No ohlasuje a má povinnosť ohlasovať bez omylu Krista, ktorý je ´Cesta, Pravda a Život (Jn 1,6).´“

Mladí zo združenia Aleteia sa kardinála Taurana pýtali, či je možné, aby sa katolíci a mohamedáni modlili spolu. Odpoveď znela láskavo, no bola rozhodná – nie, nie je to možné, „už by to bol synkretizmus.“ Veď, „každý má svoju skúsenosť Boha a každý ide k Bohu podľa svojich zvykov. Čo môžeme robiť a robíme veľmi často, keď sa konajú stretnutia s mohamedánmi, je ticho.“ To sa dialo i nedávno v Assisi. Každý by mal praktizovať svoje náboženstvo, ale rešpektujúc špecifickosť každého. Tauran pritom vyzdvihuje, že dialóg tlačí veriacich k spoznávaniu vlastnej viery. To je veľmi dobre, lebo, ako sa niekoľkokrát vyjadril, na Západe existuje náboženský analfabetizmus. „Mať jasno v otázkach vlastnej viery,“ to je prvá vec pri medzináboženskom dialógu nielen s mohamedánmi.

Kardinál často opakuje, že sa „podarilo vyhnúť sa stretu civilizácií,“ teraz sa treba vyhnúť „stretu ignorácií.“ Čo sa týka islamu, cíti u ľudí často určitý strach z tohto náboženstva. Väčšina týchto ľudí „nikdy neotvorila Korán, nikdy nehovorila s mohamedánom.“ U mohamedánov je taká istá neznalosť, tentoraz kresťanov. A náš kardinál dodáva, že musíme konať ako „v manželstve, d´apprivoisiment, ako sa vraví po francúzsky, krotiť sa, troška po troške sa spoznávať, pozorovať,...“

A čo Benedikt a islam? Musím povedať, vraví Tauran, že je asi pápežom, ktorý najviac hovoril o islame. Pri stretnutí v Assisi, pri veľkom medzináboženskom stretnutí za účasti pápeža, ukázal, že „náboženstvá sú nositeľmi mieru, nie vojny.“ A jeho kardinál sa viackrát vyjadril, že mohamedánov sa netreba báť.
Nebojí sa však ani poukázať na smutné osudy kresťanov v niektorých islamských krajinách.

I Jean-Louis Tauran zakúsil, čo sú to protivenstvá a kritika. V júni 2013 sa napríklad konalo stretnutie vo Veľkej Británii, a to s džinistami, sikhmi, hinduistami. Pri udalosti vznikli krásne fotografie, no pri pohľade na jednu z nich, na ktorej spolu s hinduistom Tauran drží darček pred náboženskou sochou, sa podaktorí rozhnevali – či vraj by také čosi urobil Žid alebo mohamedán. Kým bol ešte „minister zahraničných vecí Vatikánu,“ na internete sa objavil titulok – “Cirkev oponuje slobodomurárstvu – ale Tauran si robí svoje.“ V článku 51 prvej sekcie európskej ústavy, ktorá bola vtedy navrhnutá, sa totiž hovorilo o náboženských spoločnostiach. V EÚ sú si všetky rovné (podľa bodu 1) a rovnako sú rešpektované filozofické a nenáboženské spoločnosti (v bode 2) a dialóg s nimi treba podporovať (hovorí bod 3). Tauran dúfa, že to bude takto schválené.2 To stačilo na vznik názoru, že Girondčan fandí slobodomurárom. Autor článku si nezabudol všimnúť, že obaja – Tauran a prezident rady píšucej ústavu – sú Francúzi...

Vlna kritiky sa zniesla tiež, keď Tauran ďakoval mohamedánom, že priniesli tému Boha do európskej spoločnosti.

Keď robil šéfa vatikánskej knižnice, zanechal vraj po sebe chaos, keď zaviedol používanie licencií. Do vatikánskej knižnice sa dostal – vraj – kvôli zhoršeniu svojej choroby, ale tá sa medzičasom zlepšila, tak sa zase ocitol v práci medzi ľuďmi.

Z predstavy o mocnom a tajomnom kardinálovi zrejme pochádza údiv, prečo vo Vatikáne nevyvolá povstanie.

Kritiky sa dostalo i niektorým ďalším vyhláseniam – keď sa začal útok na Irak (2003), hovoril, že je to jednostranná „vojna agresie,“ ktorá vyústi do „zločinu proti mieru.“ Neskôr sa nechal počuť, že irackým kresťanom sa lepšie žilo za Saddáma Husajna.

Iné „názory,“ hoci ich nie je veľa, si robia žarty z jeho choroby.

Nazdávame sa, že všetky tieto názory vypovedajú čosi o ich autoroch, nie o človeku, o ktorom je reč.

Prezident Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg má aj iné povinnosti. Bol tiež pápežským legátom na oslave tisícročnice opátstva sv. Petra vo francúzskom Solesmes 3. novembra 2010. V nádhernej kázni hovoril o liturgii, ktorá je „kúpeľom slávy, istoty a poézie.“ Je nesená modlitbou a krásou, živenou gregoriánskym chorálom. Ďakoval Bohu za existenciu tohto kláštora, ktorého je treba, keď sa niektorí snažia mať viacej peňazí, uspokojujú ambície a túžbu po moci, lichotia svojim najnižším pudom. Zmysel života je v kríze, a to nesie semená žiarlivosti a závisti. Veď k zrodu Európy prispeli „kríž, kniha a pluh. Je to kultúra, práca a štúdie mníšstva.“ Aj na iných miestach protestoval proti zotročovaniu módou, konzumizmom a ziskom.

Podľa tých, ktorí sa o ňom vyjadrovali, je radšej v úzadí, no je to „rodený diplomat“ a „priateľ jasného slova.“

Hovorí sa o jeho ironickom zmysle pre humor, inde ho opísali ako „skvejúceho sa,“ doslova „opalizujúceho“ (schillernd) kardinála. Nazvali ho tiež „nenáročný, trpezlivý, orientovaný vo veciach.“ A obdiv zožal i po upravení vzťahu s islamom po prednáške Svätého Otca Benedikta XVI. V súkromí je nenútený, má veľmi vypestovaný vkus pre umenie a vkus. Je milovníkom dobrého jedla a vína. Je skvelým rečníkom a vo svojej reči i písomnom prejave rád využíva delenie na body.

Správy o ňom sú akési zakríknuté. A nie je ich mnoho, akoby si nik netrúfol písať viac. Skôr to asi bude tak, že jeho živá osobnosť sa vymyká klasifikovaniu. Zdá sa nám, že je v nej i žoviálnosť až veselosť, ktorá je latentne prítomná, možno skrytá za nejakú tú dôstojnosť.

Nezdá sa, že by ho choroba nejako zväzovala, dokáže sa správať nenútene a prirodzene. Občas ju i využije, keď napríklad musí skloniť hlavu, tak vystrie prsty pod bradu – nerušiť, pán kardinál rozmýšľa.

Kardinál Jorge Medina Estevez spravil v r. 2005 pri svojom ohlasovaní za krstným menom a titulmi pauzu a ľudia ho doplnili: „Ratzinger,“ ešte než to stihol on. Tauran tvrdil, že jemu to teda neurobia. Na svoje vyhlásenie o novom pápežovi pred zrkadlom netrénoval. Keď sa ho niekto spýtal, či sa voľajako na to pripravuje, odvetil vecne – nie. Pripravoval sa – podľa svojich slov – na konkláve. Prečítal si Universi Dominici Gregis, Gaudium et Spes a k tomu ešte Mèditation sur l´Eglise od Henriho de Lubac, kde sa píše „veľkolepo o Cirkvi.“ Veď konkláve je, uviedol pre Herald Tribune Chicago, „spirituálna udalosť.“ V tomto interview sa ho pýtali: aké to je – stáť tam hore na balkóne sv. Petra a ohlasovať pápeža?

„Je to ako vzlietanie lietadla. Začiatok dobrodružstva...“


Spracovala Monika Mičudová

..................................

1 Meno kardinála sa číta žan luj toron.

2 V novinách Corriere della Sera sa Tauran vyjadril k ústave EÚ, že „plánovanie článku (51) inkorporovalo niektoré z požiadaviek z kresťanských vierovyznaní, ako je rešpekt statusu, ktorému sa tieto vierovyznania tešia pred národnou legislatívou členských štátov, provízia pre priateľský dialóg medzi EÚ a cirkvami a náboženskými spoločnosťami, uznávajúc ich identitu a špecifický príspevok, ktorý ponúkajú životu EÚ. Dúfam, že toto všetko bude potvrdené v definitívnej verzii.“

Použité zdroje

www.youtube.com – Le Journal romain du 2 mars 2013 (asi od desiatej minúty stopáže)

www.aleteia.org (tiež na youtube video pod názvom Possono cattolici e musulmani pregare insieme?, vo francúzskej verzii písomný preklad)

www.ilsismografo.blogspot.it

www.romereports.com

www.kna-bild.de

www.thinkingfaith.org

www.vatican.va

Osservatore romano

Foto a kresba

Kresba: Monika Mičudová

Foto: Wikipedia Commons (CC license)

Informácie o Monika Mičudová

Redakčné články