Oznamujem nové veci

Druhá časť proroctva knihy Izaiáš (Iz 40-55), označovaná v exegetickej tradícii ako Deueteroizaiáš, je proporčne najcitovanejšia sekcia Starého zákona vôbec v knihách Nového zákona (ďalej NZ).[1] Priblížiť druhú časť Izaiášovho proroctva a v ňom tzv. štyri spevy o sluhovi Pánovom nie je vôbec jednoduché, pretože sa jedná o dosiaľ najviac študovanú časť Starého zákona. Z pier autorov vytieklo veľa atramentu, aby zodpovedali na jednu z najčastejšie kladených otázok pri štúdiu Starého zákona: Kto je sluha Pánov (‘ebed ’ădônaj) v knihe Deuteroizaiáša.[2] Z naznačeného záujmu autorov a citovania NZ je badateľné, že stojíme pred textami mimoriadnej teologickej a literárnej kvality, aktuálnosť ktorých aj kvôli ich silnému eschatologickému akcentu pretrváva naďalej.

Od roku 1892, keď vyšiel komentár k Izaiášovi od nemeckého protestantského exegétu Bernarda Duhma, sa udomácnila v exegetickej tradícii mienka o štyroch tzv. spevov o sluhovi Pánovom, ako Duhm hovorí kvôli ich „pokojnému tónu reči a jasnej miere stichov a strof“.[3] On ako prvý izoloval perikopy Iz 42,1-4; 49,1-6; 50,4-9; 52,13-53,12 a ich pôvod pripísal úplne inému autorovi, ako bol autor časti Iz 40-55. V dnešnom opatrnejšom a vyváženejšom prístupe exegézy sa tieto kapitoly, ktoré boli podľa Duhma vraj „nešikovne vsunuté do textu Deuteroizaiáša“, vykladajú na pozadí textov Iz 40-55, čím sa stáva smerodajný Jetztgestalt (terajšia celková podoba textu).

Pomocou tzv. holistického prístupu sa časť knihy, v tomto prípade štyri spevy, vysvetľujú v rámci jej celku. Pokúsime sa teda interpretovať tieto texty ako súčasť ostatných kapitol. Takto sa lepšie objasní ich literárny, duchovný zmysel a sensus plenior.[4]

Z dôvodu hebr. sémantiky a interpretácie spevov je nutné prekladať jednotne slovo ‘ebed ako sluha a nie zároveň aj ako služobník, nakoľko hebrejčina pozná iba tento jeden pojem, ktorý má v kontexte Deuteroizaiáša (ďalej DtIz) význam sluha. Slovenský katolícky preklad prekladá v 4 spevoch pojem ‘ebed ako služobník a inde ako sluha, čím sa tento preklad stal poplatný silnému vplyvu Duhmovej tendencie izolovania spevov a ich izolovaného výkladu bez ohľadu na zvyšok textu. Je nepopierateľné, že štyri perikopy sa vyznačujú osobitými obsahovými i literárnymi charakteristikami, ale bude objektívnejšie zvažovať texty, kvôli ich kanonickému štatútu, vo finálnom zoradení v knihe a nie v ich hypotetickej izolácii a na nej založenom výklade.

Kritérium výberu a ohraničenia perikop, mimochodom dlho diskutovaného, analyzovaných textov o sluhovi Pánovom pre tento článok nám poskytuje praktické liturgické vymedzenie textov vo Veľkom týždni, kedy tieto state o sluhovi Pánovom každoročne zaznievajú.

Zvolený postup pozorného čítania (tzv. close reading) liturgických perikop po úvodnom určení širšieho kontextu perikop v rámci DtIz bude nasledovný:

  1. doslovný preklad z hebrejčiny, z dôvodu výkladu;[5]
  2. štruktúra, kontext popr. určenie literárneho druhu perikopy;
  3. exegetický rozbor perikop;
  4. na záver niekoľko exegetických podnetov pre homíliu a modlitbu.

V záverečnej teologickej reflexii uvedieme línie identifikovania Pánovho sluhu.


Širší kontext perikop v Iz 40-55

Tento kontext je determinujúci pre teológiu a historické pozadie Iz 40-55. Osvetlí nám zároveň i samotné spevy. Držať si týchto pár základných línii na pamäti je pre pochopenie výpovede veľmi užitočné.

V prológu (40,1-11) a v epilógu (55,10-13) druhej časti knihy Iz, je položený veľký dôraz na kvalitu a účinnosť počúvaného Božieho slova: „slovo nášho Boha trvá naveky“ (40,8b) a „moje slovo sa nevráti naprázdno ale urobí, čo som si želal“ (55,11). Tieto verše tvoria inklúziu Deuteroizaiáša a týmito okrajovými dôrazmi získava aj slovo výpovedí dané kvality. Prorokov hlas prerazí najskôr beznádej židovskej komunity v zajatí (tzv. gôlah komunity) v Babylone v prvej veľkej časti DtIz v kapitolách 40-48. Jeho posolstvo tu pozostáva zo štyroch častí (40,12-42,9; 42,14-44,22; 44,24-45,7; 45,9-48,19) zakončených tzv. koncovými hymnusmi (42,10-13; 44,23; 45,8). Tematický predel v proroctve nastane v Iz 48,20, keď zaznie jasný povel komunite v zajatí vyjsť v novom Exode na Sion: „Vyjdite z Bábela, utečte z Chaldejska, hlasom jasotu hlásajte, oznamujte to, poroznášajte to až do končín zeme, vravte: Pán vykúpil svojho sluhu, Jakuba“. Prorokovým adresátom slov bude od tohto bodu 48,20 už ľud na ceste, ale aj Jeruzalem a Sion v cieli cesty, deje sa to v troch častiach: 48,20-49,12; 49,14-52,8; 52,13-55,9. Aj v tejto druhej veľkej časti ukončia jednotlivé celky dva koncové hymnusy 49,13 a 52,9-12.

Na pozadí Iz 40-55 sa rieši veľmi radikálnym spôsobom otázka monoteizmu. Jasná odpoveď akoby výsledok očisty ľudu v zajatí príde na konci babylonského zajatia. Počas prvej časti bude opakovane vynášaný verdikt proti ničote pohanských bohov (celkovo v 8 prípadoch – Iz 40,19-20; 41,6-7.21-24.29; 42,17; 44,9-20; 45,20b 46,6-7). Na pozadí perikopy 41,21-42,17 bude nutné chápať vybudovaný kontrast medzi pohanskými bohmi a sluhom Pána.

Židmi obdivovaný kult babylonského boha Bel-Marduka a jeho syna Nébo nakoniec padol (46,1) aj vďaka Kýrovmu víťazstvu, ktorý sa stal Pánovým pomazaným (45,1). Boh Izraela (53 krát spomenutý v Iz 40-55) je Jahve (108×). Výnimočnú pozornosť si však zasluhuje aj nevšedná koncentrácia ďalších mien Pána a jeho titulov vztiahnutých k ľudu Izraela – Svätý Izraela (13 krát), Vykupiteľ (9), Spasiteľ (5), kráľ (3), stvoriteľ (3), Skala (1), prvý a posledný (3). Boh Izraela je Deus absconditus (45,15) - tajomný Boh.[6]

Radosť a útecha od Pána poznačujú posolstvo Deuteroizaiáša pre ľud. Boh vyzýva k úteche pre ľud: „Potešujte, potešujte môj ľud“ (40,1); on sám sa stane potešiteľom: „Ja, ja som to, čo vás poteším“ (51,12) pričom sa to už sčasti realizuje, nakoľko Pán už „potešil svoj ľud“ (49,13; 52,9).

Deuteroizaiáš podáva neočakávaný zvrat udalostí na kontraste a zároveň kontinuite nového so starým. Pán oznamuje zásadnú obnovu toho, čo bolo kedysi pre Izrael dôležité a čo, ako sa zdalo, definitívne tento ľud stratil.[7] Kontinuita je však charakteristikou vzťahu medzi novým a starým. Nebolo by však nové bez starého. Ľud nepochopí nové bez starého. Čo bolo v minulosti zbúrané, to Boh v budúcnosti pre Izrael obnoví. Pán uisťuje: „Predošlé veci, hľa, prišli a ja oznamujem nové, dám vám ich počuť, skôr než vyklíčia“ (Iz 42,9). A „Nespomínajte udalosti dávne, o veciach predošlých neuvažujte. Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?“ (Iz 43, 18-19a).

V celej poézii DtIz vládne radosť a nádhera nového exodu z babylonského zajatia, ktorý sa vyrovná tomu prvému z Egypta (porov. Iz 52, 9-12). Jeruzalem, doposiaľ podrobené mesto, sa smie namiesto pút ozdobiť šperkami. Z otrokyne sa stáva kráľovná. Radosť dcéry Siona je veľká. Ako prv Egypt a Asýrsko nemali právo na Izrael, tak ani Babylon. Boh nestrpí urážanie svojho mena. Prorok vidí, ako poslovia radosti predbiehajú sprievod gôlah komunity a Sionu ohlasujú „evanjelium“: Tvoj Boh kraľuje (52,7), to znamená, že vláda Boha je opäť preukázateľná cez posledné udalosti Izraela. Rozkaz na odchod z Babylonu je daný dvakrát (48,20; 52,11-12). Sám Jahve pôjde s nimi, to značí, že sám bol s nimi v exile.

Nový exodus z babylonského exilu je pre svätopisca vlastným dejom spásy, kde dosahuje jeho posolstvo vrchol pátosu a vzrušenia. Exil v rokoch 587-539 bol dôsledok viny. Exil bol krátkou chvíľou opustenia, skrytím Pánovej tváre nakrátko (Iz 54,7-8). Boh však zmenil sled dejín. Kríza nedoniesla zničenie, ale upevnenie vzťahu Boha s ľudom. Exil a východ z neho je príležitosťou urobiť pre Izrael ešte väčšie veci ako pri stvorení. Boh je verný svojmu slovu. Na pozadí tohto naznačeného celkového kontextu Iz 40-55 je ponúknutý i nasledovný výklad tzv. štyroch spevov o sluhovi Pánovom. Je to postup zvažujúci aj teologické zaradenie a výpoveď perikop v dnešnom kanonickom zoradení, pre nás jedinom dostupnom a preto normatívnom aj pre výklad.


Exegetický rozbor perikop o sluhovi Pánovom

Prv ako uvediem doslovný preklad z hebrejčiny, je dôležité uvedomiť si fakt, na ktorý upozorní i bežný čitateľ kap. 40-55 Izaiáša, keď sa preloží slovo ‘ebed v štyroch spevoch ako sluha, totižto že pojem sluhu nesie v prvej veľkej časti knihy (kap.40,1-48,19) výrazne kolektívny charakter. Texty, kde je sluha Pánov Izrael, sú: 41,8.9; 42,19bis; 43,10; 44,1.2.21bis.26; 45,4; 48,20; pričom najmä verš 49,3 v druhom speve chce tento kolektívny význam sluhu potvrdiť (porov. aj 54,17). Postup svätopisca je nadmieru udivujúci, keďže v prvom 42,1-7 a v druhom speve 49,1-6, závisí materiálne svojím slovníkom od týchto spomenutých textov a delí sa aj tematicky o problematiku načrtnutú v textoch, kde je sluhom kolektív Izraela a o problematiku spomenutú pri perskom kráľovi Kýrovi (44,26.28; 45,4). V druhej časti knihy (kap. 48,20-55,13), ktorej proroctvá spásy zaznievajú už komunite na ceste a na Sione, sú rysy sluhu Pánovho v troch spevoch 49,1-6; 50,4-9 a 52,13-53,12 výrazne individuálneho charakteru, čo potvrdzujú i texty 49,7 a 50,10 a najmä celý posledný spev. V perikopách o sluhovi Pánovom je hneď od začiatku nastolený problém identity sluhu. V ponúknutom rozbore analyzujeme texty, pričom si budeme uvedomovať tento identifikačný problém sluhu, ktorého riešenie priblížime na záver.


Kto je sluha Pánov?

V tejto záverečnej úvahe prejdeme k najťažšiemu a často citovanému problému v exegéze Starého zákona v minulom storočí: kto je sluha Pánov? Jestvuje rad rozdielnych výkladov, z ktorých niektoré spomenieme.


Kolektívny výklad je zastúpený predovšetkým židovskými autormi už od stredoveku (Ibn Ezra, Raši). Zakladá sa na kontexte Deuteroizaiáša. Vidia v sluhovi Pánovom izraelsky národ, a to buď v jeho celistvosti, buď vo vyhnanstve žijúcej časti alebo aspoň v „zbytku“ ohlasovanom prorokmi. Za tento výklad hovorí to, že v Iz 40-55 je Izrael príležitostne označovaný ako sluha Pánov, napr.: 41, 8.9; 42,1.19bis; 43,10; 44,1.2.21.26; 45,4; 48,20. Najmä však text 49,3, ktorý je neskoršou glosou k pojmu sluha, chce pod vplyvom kontextu Iz 40-48, identifikovať ho s Izraelom, keď mu to už prvý spev (Iz 42,1-7) skôr s kolektívnymi rysmi sluhu umožňoval. Taktiež bolestné dejiny Izraela robia tento výklad zrozumiteľným. Proti tomuto chápaniu hovorí však fakt, že sluha Pánov má aj voči Izraelu samotnému splniť úlohu (porov. 49,5-6). Prináša svojmu ľudu právo, zhromažďuje ho a vedie z vyhnanstva. Ostatné spevy však nesú prevažne osobné rysy sluhu, najmä Iz 50,4-9 a 52,13-53,12. Niet preto platných argumentov na udržanie tejto hypotézy. Neobstojí ani tzv. ideálny Izrael, skupina zbožných prorokov a kňazov. V duchu tohto chápania ide až Tritoizaiáš Iz 56-66, kde sú zbožní nazvaní nie sluhom, ale sluhami Pánovými.


Individuálny výklad vidí v sluhovi Pánovom jednotlivca: mohol označovať historickú postavu minulosti alebo súčasníka proroka alebo historickú postavu budúcnosti.
a) historická postava minulosti - niektorí pri sluhovi Pánovom mysleli na oživeného Mojžiša, najväčšieho proroka a sluhu Pánovho (Dt 34,10; Iz 63,11) a vzoru všetkých prorokov. Iní mysleli na oživeného Dávida, no sluha Pánov je skôr opísaný ako prorok, než ako kráľ a v DtIz niet stopy po mesiášskych prísľuboch kráľa Dávida. Iní predstavili sluhu ako blízkeho Jeremiášovi. Je pravda, že sa v spevoch nachádza veľa ozvien z jeho spisov, no tieto spevy kvalitatívne prestupujú jeho proroctvá, ako sme si vysvetlili v jednotlivých spevoch...
Iní mysleli na nového kráľa: Joakin, ktorý trpel v exile pre vlastné hriechy, a nie pre cudzie viny. Iní uvažovali o Zorobábelovi, židovskom miestodržiteľovi z domu Dávidovho, od ktorého sa po vyhnanstve očakávalo obnovenie Dávidovho kráľovstva. Aj tento výklad zostáva neuspokojujúci, pretože nebolo nijakého nového kráľa a aj Zorobábelovo účinkovanie, skončené neúspechom sa nemôže dávať do súvisu s výpoveďami týchto piesní.
Častejšia a podloženejšia bola hypotéza, že sluhom Pánovým je perský kráľ Kýros, citovaný v Iz 44,26; 45,3.4. No charizmatický sluha Pánov v 42,1-7 je v kontraste s Kýrom podľa spôsobu vysluhovania práva a postupu, ktorý používajú v svojich úlohách.
b) súčasná historická postava s prorokom - Myslelo sa na samotného autora druhej časti knihy Izaiáša. Ako mohol však tento prorok hovoriť o sebe samom tak veľkými slovami? Je pravda, že proroci sa predstavovali ako sluhovia Pána. Aj keby prvé tri spevy mali autobiografický charakter, zostáva problémom štvrtý spev, ktorý aj keď obrazne hovorí o reálnej udalosti utrpenia a smrti sluhu. Prorok má inú postavu pred očami, s veľmi konkrétnym opisom.
c) historickú postavu budúcnosti, tu sú tri formy: mýticko-kultová, mesiášska a kresťanská. Prvá sa vzťahovala na oslavu zrodu boha Tammuza, ktorý zomrel a potom ožil s novou jarou. Reálny však aj keď iba obrazný a poetický opis udalostí vylučuje mýtické podanie sluhu, ktorý nie je kajajúcim sa kráľom v Babylone, ale skôr prorockým učeníkom odčiňujúcim za hriechy iných. Deuteroizaiáš je mimochodom radikálne polemický proti kultu Babylonu.
Mesiášska forma sluhu Pánovho identifikuje sluhu s mesiášom židov, t.j. dávidovským kráľom. No zo spevov je jasné, že sluha nie je kráľom, nemá dávidovský pôvod, ale má úlohu na spôsob proroka a ustanoví pravé náboženstvo a náuku (42,1-7). Ak je mesiášom, tak určite nie v zmysle politickom, národnom a kráľovskom, ale v zmysle posvätnom a kresťanskom. A vskutku bola postava sluhu chápaná v takomto mesiášskom duchu, keď prvotná Cirkev aplikovala postavu sluhu Pánovho na Ježiša Krista. Dialo sa to v duchu pravidla, podľa ktorého nie Písmo bolo mierou Krista, ale udalosti a život Ježiša Krista boli mierou Písma. Nijaká postava SZ nesplnila očakávania, ktoré tieto piesne spájajú so sluhom Pánovým. Uspokojuje ich iba otvorenosť textu do budúcnosti, teda eschatologický výklad. V podaniach novým spôsobom ožíva nádej na budúceho Mesiáša bez kontúr kráľovského mesianizmu. Nový zákon jasne cez líčenie synoptikov odpovedá, že sluhom Pána je Ježiš. On ohlasoval diskrétnym spôsobom Božie slovo pre Izrael a pohanov, obnovil zmluvu, ako muž bolesti priniesol vykúpenie mnohým. Na konci bol Bohom povýšený. Preto boli tieto piesne, v ktorých obdivuhodné Božie zjavenie dosahuje v Starom zákone svoje vyvrcholenie, oprávnene označované za piate „evanjelium“. Mesiášsky výklad je explicitne potvrdený pri Ježišovi v Mt 8,17; Lk 22,37; Jn 12,38; Sk 8,32nas; Rim 15,21; 1 Pt 2,22 a ako alúzia v Mk 9,12; Sk 2,33; Rim 5,19; Fil 2,7.9; 1Pt 2,24nas. dáva vzhľadom na Nový zákon najlepšie vysvetlenie. Otázka vzniká či sa dá text aplikovať na Krista v literárnom alebo typickom zmysle, tzv. sensus plenior - plnšom zmysle. Je fakt, že sluha nezomiera ukrižovaný, ale zdá sa, že prirodzene alebo po utrpeniach, pričom po oživení nezaujíma nebeské postavenie, ale získa ľudskú slávu a reputáciu, dlhý život a úctu od kráľov. Nepriamo sa však proroctvo aktualizuje v Ježišovi, hoci aj v plnšom zmysle. Nakoľko si to však mohol prorok a jeho súčasníci domyslieť v zmysle chcenom Bohom, tvorcom nových skutočností a kráľovstva, ktoré zahŕňa súčasne posvätného kráľa a jeho spoločenstvo Božích synov a dcér - Cirkev.


Ponúknutá hypotéza

Titulmi sluhovia Boží, sú v tretej časti Izaiáša Iz 56-66 bázliví a zbožní z komunity Jeruzalema ale i cudzinci, ktorý dodržujú sobotu, ktorý sú pozorní na Božie slovo. Autor druhej časti knihy nám nastolil schému, do ktorej sa dal iba sčasti zaradiť kolektív Izrael, dosť dobre tam zapadol prorok, iba čiastočne kráľ a veľmi dobre nekráľovský mesiáš. Autor sa však nikdy neobmedzuje iba na jednu postavu. V historickej dobe mal text tiež už zámer označiť niekoho spravodlivo trpiaceho, veď na základe udalostí, súvisí proroctvo s exilom, no nikto plne v SZ nevystihol eschatologické kontúry a rysy tejto postavy. Je to známka mnohých proroctiev v SZ, že sú nasmerované do budúcnosti, v ktorej sa očakávala ich realizácia. Bol to Ježiš, ktorý naplnil väčšinu motívov schémy, najmä svojím zástupným utrpením pre všetkých ľudí. Ak je teda táto ‘schéma spravodlivého trpiaceho’ eschatologická, je stále otvorená k naplneniu aj dnes. Iba ak vplyv pôvodcu inšpirácie Ducha Svätého aj dnes naznačí prechod a postup v jej aplikácii, je možné, aby zahrnula do seba aj niekoho iného. Čím viac prvkov je v schéme naplnených, tým bližšie je i človek, sluha Pánov, ku Kristovi - ideálnemu sluhovi Pánovmu. Je tak ním napríklad aj svätý Pavol, keď v Liste Kolosanom píše: Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a dopĺňam, čo v mojom tele chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy. My ho zvestujeme, pričom napomíname každého človeka a učíme každého človeka vovšet kej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi. O to sa namáham a borím, jeho mocou, ktorá vo mne mohutne pôsobí (Kol 1,24-29).

Tieto štyri piesne o sluhovi Pánovom nadväzujú na starú históriu spásy, vedú však súčasne k celkom novému konaniu Boha. Zostane navždy tajomstvom, že Boh v priebehu vyhnanstva, ktoré ľudsky ponímané znamenalo akoby koniec Izraela, vskutku ohlasuje nielen záchranu Izraela, ale v smrti sluhu sa zrodila aj univerzálna spása. Úlohy sluhu Pánovho sa ideálne zmocnil Ježiš Kristus a tak nám všetkým Boh daroval spásu.


..................................


1 Kritické vydanie textu Nz The Greek New Testament. Red. Aland K. a.i. Sttutgart: Deutsche Bibelgesellschaft, 41994, uvádza 29 explicitných citátov a až 137 alúzii a implicitných citátov z Iz 40-55 v Novom zákone.

2 Diakon Filip vo svetle Ježišových udalostí, zodpovedal túto otázku eunuchovi kráľovnej Kandaky (Sk 8,35). No v exegéze ostáva naďalej otvorená diskusia o literárnom zmysle textu a o historickej postave, zvažovaním ktorej inšpirovaný autor vyriekol proroctvá o sluhovi Pánovom, ktoré vo svojom plnom zmysle a v procese typológie sú dokonale aplikovateľné na poslanie a výkupnú smrť Ježiša, a ktoré boli smerodajnými textami pre podanie evanjeliových správ o Ježišovej smrti. Potvrdil sa tak bežný postup novozákonných svätopiscov: udalosti Ježišovho života sú kľúčom k pochopeniu starozákonným textom.

3 Duhm, B.: Das Buch Jesaja. Göttingen 1892, 41922. Pozorným štúdiom však a porovnávaním textov celej druhej časti knihy Izaiáša, všetky texty patria svojou poetickou kvalitou k textom s vysokou umeleckou kvalitou.

4 Sensus plenior je hlbší zmysel chcený Bohom, ktorý ľudský autor nevyjadril. Ide tu o význam, ktorý biblický autori pripisujú staršiemu bibl. textu, keď ho použijú v novom kontexte (porov. Pápežská biblická komisia, Interpretácia Biblie v Cirkvi, Spišské Podhradie 1995, 88). V našom prípade sa skúmané texty Izaiáša stali pre synoptikov determinujúce pri opise trpiaceho Ježiša.

5 Hebrejský text je prekladaný z Biblia Hebraica Stuttgartensia (ďalej BHS). Red. Elliger K. a Rudolph W. Sttutgart: Deutsche Bibelgesellschaft, 41990. Toto je bežne používaný kritický text hebrejskej Biblie.

6 Tieto nové mená a tituly dané Pánovi, ktoré sa vyskytujú najmä v časti proroctva adresovaného komunite v Babylone, v kap. 40-48, môžu byť polemikou voči titulom Marduka, hlavného boha stvoriteľa v babylonskom panteóne, ktorému sa pri príležitosti babylonského novoročného sviatku akitu prehlasovalo 50 mien, ako to naznačuje stvoriteľský epos Enuma eliš, čítaný v rámci tohto 11 dňového sviatku.

7 Sloveso oznámi (jaggîd) sa vyskytuje až 19 krát v časti Iz 40-48. Nikto iný, jedine Pán je schopný oznámiť to, čo príde.


Informácie o Jozef Jančovič

Obrázok používateľa Jozef Jančovič

Krátke info o sebe (nepovinné)

Katolícky kňaz, ktorý vyučuje biblické vedy na RKCMBF UK.

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články