Ohľadom troch exkomunikovaných kňazov

Veľa rozruchu, zneistenia, zmätku a pohoršenia spôsobilo jednanie troch mladých kňazov a jedného diakona, a ich následná exkomunikácia v januári roku 2010. Áno, chceli oprávnene poukázať na to, ako sa ustupuje od evanjelia a apoštolského učenia, a to nielen medzi laikmi, ale žiaľ, aj v konaní či hlásaní niektorých biskupov a kňazov. Poukazovali najmä na príklady biskupa z Ukrajiny, Írska, Nemecka. Vytvorili teda výzvu s niekoľkými bodmi, ktoré im mali slovenskí biskupi podpísať, inak ich budú považovať za heretikov.

Áno, podľa kánonu 212 § 1, 2, 3 CIC: „To, čo posvätní pastieri, reprezentujúci Krista, ako učitelia viery vyhlasujú alebo ako správcovia Cirkvi stanovujú, veriaci, vedomí si vlastnej zodpovednosti, sú povinní s kresťanskou poslušnosťou zachovávať. § 2. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi. § 3. Podľa vzdelania, odbornosti a vážnosti, ktoré požívajú, sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku vo veciach, ktoré sa vzťahujú na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich pri neporušení celistvosti viery a mravov i úcty voči pastierom a so zreteľom na spoločný osoh a dôstojnosť osôb.“ Zaiste teda, keď sa vyskytnú konkrétne prípady, že niekto z biskupov vyhlási alebo napíše niečo, čo nie je v súlade s katolíckou vierou, je správne sa k jeho slovu či jednaniu vyjadriť, bez pohoršovania veriacich (por. kánon 212 § 2, 3 CIC), najvhodnejšie tak, že sa mu napíše, v čom sa pomýlil a v úcte sa požiada o vysvetlenie alebo odvolanie. Potom môže nasledovať ďalší postup, kánonickou cestou, nie verejným dehonestovanám, vyvolávaním pohoršenia a medializovaním. Je smutné, ak sa títo traja mladí kňazi stavajú do pozície pravovernej elity, všeobecne znevážia všetkých biskupov preto, že nepodpísali ich teologické tézy (hoc aj pravoverné), a riešili túto situáciu „pred pohanskými sudcami“, t.j. v masmédiách, pre ktoré sa táto záležitosť stala vítanou senzáciou. Veď masmédiám nešlo o obsah problému, ale o konflikt v Cirkvi, a o vítanú senzáciu na jej zneváženie. Oboznamovať veriacich cez svetské, cirkvi a kresťanskej viere nepriateľské masmédiá nezachovalo § 3, lebo sa siahlo na úctu voči pastierom, spoločný osoh Cirkvi a dôstojnosť osôb. (Tu mali konať a nie porušovať 9. pravidlo efezského koncilu, že spory sa neriešia pred svetskými súdmi, ale sa prednesú synode, koncilu či patriarchovi, u nás teda rímskemu pápežovi. por. 1 Kor 6,6).

K tomu treba na vysvetlenie dodať, že nikdy sa v Cirkvi neriešili tieto veci tak, aby sa v prezumpcii viny vopred považovali všetci hierarchovia Cirkvi za heretikov, hoci nijakú herézu nehlásali, a to len preto, že odmietli sa zodpovedať niekomu, komu sa nezodpovedajú a to navyše bez dôvodu. Jednotlivci, či kňazi a či laici, nemajú právo, na ktoré sa chcú títo traja kňazi dovolávať, vyzývať totiž biskupa verejne vyznať katolícku vieru, aby sa očistil od nejakej, týmito jednotlivcami mu pripisovanej heréze, pretože tento biskup katolícku vieru predsa sám a každú nedeľu verejne vyznáva počas slávenie eucharistie pred a spolu s celým spoločenstvom. Ani nijakým samozvaným jednotlivcom neprislúcha predkladať biskupovi na podpis teologické tézy či články viery, lebo to môže len koncil, synoda či rímsky pápež. O tom spomínaný kánon 212 vôbec nehovorí. Hovorí len o práve prejaviť svoju mienku! (To by potom mohol každý deň prichádzať ktosi za biskupom či svojim kňazom, alebo hoc aj za susedom a dávať mu podpisovať papier o tom. že verí v anjelov strážcov, v očistec, v sedem sviatostí, ... atď., a keby to dotyčný nepodpísal, tak by bol tým pádom heretikom, a tak by tým vraj prestal platne vysluhovať sviatosti. Predstavme si prípad, že za svojim farárom príde farník, aby mu farár podpísal, že verí v to alebo ono, a keď to farár nepodpíše, tak ho onen farník vyhlási za heretika a prestane chodiť na jeho „neplatné“ omše a spovede.)

Heréza totiž nie je ojedinelé nedokonalé, nesprávne či pomýlené príležitostné vyjadrenie (v kázni či príhovore), ale hlásanie a tvrdošijné zotrvávanie v učení, ktoré je v rozpore s katolíckou vierou. Ak sa pápež či biskup vyjadrí, či koná mylne, aj on môže konať pokánie, ako každý iný človek. A ani keď nie je dokonalý a pomýli sa vo svojich názoroch, neznamená to, že je heretik, ani že nemôže byť svätý. Treba si uvedomiť, že aj takí velikáni Cirkvi ako sv. Augustín či sv. Gregor Nyssenský neboli nikdy označení za heretikov, hoci sa v ich osobných teologických spisoch či myšlienkach nachádzajú niektoré omyly a náhľady, ktoré nie sú konzistentné s katolíckou vierou. A tak aj naši biskupi sa vinú ku katolíckej Cirkvi, učia a hlásajú apoštolskú vieru a dogmy našej katolickej viery, aj napriek svojim slabostiam, zlyhaniam, či osobným alebo verejným hriechom a omylom (to na margo výčitiek na adresu niektorých krokov pp. Jána Pavla II., ktorého gestá voči inoveriacim a pohanom neboli vždy teologicky zvládnuté a odrážali skôr veľkosť jeho srdca a úcty k dôstojnosti každého človeka).

Aj keď sa biskup či kňaz dopustí hriechu či pohoršenia, sám si nesie zodpovednosť za svoje hriechy a pohoršenia pred Božím súdom. No toto ho samo osebe nestavia nevyhnutne kánonicky mimo Cirkev, nezneplatňuje sviatosti, ktoré koná ani jeho kňazský úrad. Iba keď biskup, kňaz či laik zastáva aj napriek napomenutiu Cirkvi, názory cudzie viere Cirkvi, a zotrváva v nich, vtedy ho možno zákonitou cirkevnou autoritou vyhlásiť za heretika a jeho učenie za zavrhnuté (anathema). A je to len konkrétny vinný jednotlivec, ktorý sa ocitá mimo Cirkvi a teda nie je viac zjednotený s Kristovým Telom.

Áno, podľa kán. 1364 § hovorí „Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného“ (latae sententiae). Heréza však musí byť zjavná, dokázaná, a - napriek napomenutiu zákonitou autoritou - tvrdošijne zastávaná. Nejde teda len o materiálny omyl v učení, ale o formálne prihlásenie sa k nemu (napríklad ak apostata písomne vyjadrí svoj nesúhlas s katolíckou vierou a žiada o vystúpenie z Cirkvi, to je skutok, ktorým sa sám [ipso facto] z Cirkvi vylučuje [latae sententiae]). Napokon hoci je rozsudok exomunikácie latae sentenntiae (vopred vynesený), aj ten môže byť deklarovaný (vyhlásený) alebo nedeklarovaný (nevyhlásený). V jurisprudencii (teda v spôsobe výkladu a aplikácie) vo veci herézy sa rozsudok vyhlasuje, aby nebolo vnímanie tohto skutku ponechané na osobný názor a presvedčenie jednotlivca či jednotlivcov, ale na konsenzus a vyjadrenie celej Cirkvi cez jej zákonitú autoritu. Inak by potom neustále niekto niekoho vylučoval a vyhlasoval za heretika a schizmatika len preto, že sa mu nepozdávala niekoho kázeň, prednáška, spis alebo len iný výklad Písma hoc aj v nedogmatickej oblasti. Teda pri podozrení z herézy, a teda s následným trestom exkomunikácie latae sententiae, treba upozorniť a potom postúpiť záležitosť na zákonitú cirkevnú autoritu, aby objasnila či sa jedná o delikt herézy a trestu. Nie sa stať svojvoľným sudcom, bez mandátu Cirkvi, ako to urobili títo traja kňazi (keby žili v časoch sv. biskupa Augustína, vari by ho vyhlásili za heretika, pre nedokonalosti v niektorých dôsledkoch jeho náuky o milosti, a oddeľovali sa od Cirkvi tvrdiac, že u nich je Cirkev, a nie u Augustína?). Tento kánon teda treba vykladať v duchu kánonickej tradície, podľa 31. Apoštolského pravidla: „Ak niektorý kňaz opovrhne vlastným biskupom a oddelene koná bohoslužby, zriadi iný oltár a pritom neusvedčí pri súde biskupa v ničom, čo odporuje zbožnosti a pravde, nech je zbavený hodnosti ako mocichtivý, lebo sa stal uchvatiteľom (kňazskej) moci. Nech sú rovnako zbavení hodnosti tí spomedzi kléru, ktorí sa k nemu pripoja.“

Kánonické princípy Katolíckej Cirkvi pripúšťajú, že kňazi sa môžu oddeliť od autority svojho biskupa (alebo od komúnia s inými) vtedy, keď je tento (či títo) v heréze, nakoľko je to vlastne tento biskup, kto sa oddelil od Kristovho stáda svojim skutkom herézy. No určiť heretický stav nie je vecou iba jednotlivých kňazov a laikov, ale je vecou konsenzu celej Cirkvi, vyjadreného cez vyhlásenie pápeža, koncilu alebo biskupskej synody, do ktorej onen biskup patrí. Nikdy to nie je vecou osobného názoru a súdu jednotlivcov.

Každý z nás je hriešnikom a omylným človekom. A to ako veriaci, tak aj biskupi a kňazi (áno, aj tí traja zosadení kňazi, sú tiež len hriešni a omylní ľudia). Ale táto skutočnosť nijako nenarušuje svätosť Kristovho Tela, Cirkvi, do ktorého sme krstom začlenení a sme jeho údmi, aby naše hriechy boli obmyté a mohli sme získať Jeho spravodlivosť namiesto našej neprávosti.

Tiež boli biskupi týmito troma kňazmi vyzvaní, aby svoje vyznanie viery zaslali pápežovi do Ríma (a im, resp. na Ukrajinu, aby to oni mohli vyhlásiť pred celou Cirkvou). (nuž dobre, a zajtra prídu ďalší aktivisti, dajú biskupom podpísať, že veria v anjelov a nech to pošlú pápežovi do Ríma, pozajtra ďalší, aby biskupi vyznali vieru v očistec a nech to podpísané pošlú pápežovi do Ríma, atď. To je čo za pravidlo, a kto to kedy ustanovil, aby biskupi na naliehanie nejakých jednotlivcov vypisovali do Ríma, že veria v to a ono? Je to rozumné?). Kto im dal mandát, jednať ako koncil? Prečo si uzurpujú právo, že popri pápežovi majú byť adresátmi vyznania práve aj oni, a že práve oni sú tí, čo to majú oznamovať celej Cirkvi? To nie je kánonické. Biskupov chcú zosadzovať bez toho, aby do toho mal čo najprv povedať rímsky pápež, ale sebe samým si vyhradzujú právo, že ich samoustanovená rehoľa, ktorá nemá nijaké cirkevné schválenie ani potvrdenie pápežom, môže byť zrušená iba pápežom a aj to len pri ich osobnej audiencii u neho. Čím sú práve oni výnimoční, aby na biskupov stačili oni, no na nich len rímsky pápež, aj to len on osobne? To je skutočné elitárstvo, falošné pyšné povedomie vlastnej výnimočnosti (ktoré žiaľ nie je cudzie ani niektorým jednotlivcom v hnutiach, ako napr. Fokoláre).

Títo zosadení kňazi prišli nielen s nekánonickým a ekleziálne nelegitímným tvrdením, že kto nepodpíše ich vyznanie, je heretikom, ale aj s teologickou tézou, že biskupi a kňazi, ako „exkomunikovaní“, nevysluhujú platné sviatosti (snáď okrem krstu). To je v rozpore s náukou katolíckej viery (pp. Štefan Resp. ad Cypriani, sv. Augustín, pp. Paschal II. Decr. 22. okt. 1106.) Je veľkým nebezpečenstvom pre jednotu Cirkvi, keď sa objavia jednotlivci, ktorí veria, že účinnosť sviatostí závisí na duchovnom stave kňaza, ktorý ich vysluhuje, čo je starou herézou donatizmu, odsúdenom Kartáginským koncilom r. 404. Táto heréza sa prejavuje aj vtedy, keď nejakí jednotlivci tvrdia, že niektorá cirkevná jursidikcia či biskup pre svoju nehodnosť (skutočnú alebo v domnelú, či preto, že nesedí do predstáv týchto jednotlivcov) neudeľuje milosť, teda nevysluhuje platné a milostidárne sviatosti. Je to hriech proti Duchu Svätému, ktorý pôsobí vnútri, no aj pomimo kánonických hraníc Katolíckej Cirkvi podľa slobody Božej spásnej vôle, ak nazveme jeho milostidárne pôsobenie vo sviatostiach (vysluhovaných biskupmi a kňazmi s apoštolskou postupnosťou) za prázdne či neplatné. Takéto heretické donatistické popieranie milosti je často vlastné práve tým, ktorí sa pokúšajú ospravedlniť opustenie svojho biskupa alebo odsúdenie predpokladaného schizmatického či heretického prvku v Cirkvi. Tí čo takto jednajú, nie sú rytiermi pravej viery ani tradicionalisti, ktorých domnelá pravovernosť sa časom mení na mizantropiu a fatazimus, neschopný dialógu, a ich domnelý tradicionalizmus je v skutočnosti zavádzaním súkromných novôt, čo nie je nič iné, než heretický protestantizmus.

"Láska bez pravdy je falošná. Pravda bez lásky nie je autentická."

V zozname „exkomunikovaných“, ktorí vypracovali títo traja zosadení kňazi sú aj takí, ktorí o ich aktivite a predložených požiadavkách nemali ani potuchy, a ani do termínu, ktorý si títo traja určili, nemali ani možnosť ani čas si tieto požiadavky prečítať a sa k nim prípadne (no nie nevyhnutne) vyjadriť, ba o svojej „exkomunikácii“, ktorú na nich chcú títo traja uvaliť, sa dozvedeli až potom, keď sa o celej záležitosti dozvedeli zo svetských masmédií. Napokon, v zozname tých, ktorých títo traja „exkomunikovali“ sú aj takí, čo sa už dávno, výslovne a verejne, vyjadrovali k otázkam, ktoré títo traja predniesli, a to práve podľa tradičného učenia Cirkvi.

Zo strany týchto troch zosadených kňazov sa tak jedná nielen o nelegitímne jednanie, ale aj o  nespravodlivé, lebo svoju „exkomunikáciu“ paušálne uvalili na každého bez toho, aby sa presvedčili o vine. Nijaká zákonitá autorita takto nejedná, lebo ani zákonitá autorita (tobôž nie samozvaní „ochrancovia pravovernosti“) nemôže legitímne nikoho exkomunikovať ani inak potrestať za čin, ktorý nespáchal.

Tu možno adresovať oným trom zosadeným kňazom slová mladého proroka Daniela, ktorý sa zastal nevinne odsúdenej Zuzany voči skazeným starcom „Takí hlúpi ste, synovia Izraela? Bez súdu, bez skúmania pravdy ste odsúdili dcéru Izraela!?“ (Dan 13, 48)

Nihil sine episcopi

Svätý Ignác Antiochijský, biskup a mučeník, ktorého za biskupa vysvätil ešte sám apoštol Peter, a umrel v Koloseu roztrhaný levmi ako mučeník za Krista r. 110, nás učí: „nihil sine episcopi“ (nič bez biskupa):
„Kto patríte k Cirkvi, nečiňte nič bez biskupa. Za pravú eucharistiu nech sa považuje tá, ktorú koná biskup a koho tým on poveril. Kde je biskup, tam nech je i ľud, ako kde je Kristus, tam je i katolícka Cirkev. Bez dovolenie biskupa nie je dovolené ani krstiť ani konať agapé. Čo on schváli, to je milé i Bohu a preto i pevné a isté.“ (Ign. Smyr VIII)

Kňaz nemôže byť bez svojho hierarchu, biskupa. Jeho kňazská služba je viazaná na biskupa. Keď sa chce kňaz oddeliť od svojho biskupa a prejsť pod jurisdikciu iného, rád použije aj očiernenie svojho z herézy. Ak sa títo traja kňazi oddelili od svojho biskupa, nemôžu sláviť sv. omšu, lebo ona je komúniom s biskupom. Podľa učenia svätých otcov nemôže byť presbyter vo svojom slávení eucharistie oddelený od episkopa. Ako ju teda môžu sláviť, ak v nej nespomínajú meno svojho biskupa? Musia predsa, ako kňazi, byť napojení na biskupa a byť pod jurisdikciou konkrétneho biskupa. Pod jurisdikciu akého biskupa patria, aby mohli jeho meno spomínať v kánone sv. omše? (kánon synody Car.a.13) Vari patrí toto územie pod jurisdikciu o. Eliáša Dohnala? A kto by mu zveril túto diecézu? On sám sebe? Prečo nie pod ostrihomského arcibiskupa? Len preto, že ostrihomskému arcibiskupovi ešte nepredniesli svoje teologické tézy, a môžu sa tak nazdávať, že on by ich snáď podpísal? Najnovšie títo traja kňazi rozposlali bohoslovcom nitrianskeho seminára výzvu so štyrmi bodmi, kde im ponúkajú, aby vystúpili zo seminára a dali sa u nich vysvätiť (kto ostane v seminári, je vraj len kariérista). Ale ako, dať sa vysvätiť u nich? Akým biskupom, veď toto biskupstvo bolo zverené o. biskupovi V. Judákovi a nikomu inému (treba pripomenúť, že nitriansky o. biskup Vilam Judák im napísal aj list a prejavil osobnú otvorenosť a ochotu sa s nimi stretnúť a porozprávať, čo oni odmietli). Je vari kánonické, aby sem prišiel nejaký cuzdí biskup, a svätil kňazov na území, ktoré nepodlieha jeho jurisdikcii? Veď 35. Apoštolské pravidlo hovorí: „Nech sa biskup neodvažuje konať ordináciu mimo hraníc svojho biskupstva a v mestách a dedinách, ktoré mu nie sú podriadené. Ak bude usvedčený, že tak učinil bez súhlasu tých, ktorí majú právomoc nad týmito mestami či dedinami, nech je zbavený hodnosti on ako aj všetky osoby ním vysvätené.“ A ak už nechcú uznať legitimitu jurisdikcie biskupa, riadne menovaného pápežom, vari to už má znamenať, že hocaký biskup si tu môže svojvoľne prísť a jednať ako vo vlastnej jurisdikcii? Prinajmenšom nech pamätajú na slová svätých Cyrila a Metoda, keď o našej krajine vyhlásili, že toto územie nie je ani Vlachov ani Bavorov, ale sv. Petra, čím nás dali pod priamu jurisdikciu rímskeho pápeža. A teda ak chcú svätiť kňazov na tomto území, ktoré podľa nich nemá biskupa, potom musia ponechať jej spravovanie nie sebe ani nejakému cudziemu biskupovi, ale len pápežovi. A tomu musia ponechať aj kňazské vysviacky. No pokiaľ pápež ponecháva biskupov na svojich miestach, dovtedy sú biskupské stolce kánonicky obsadené, a čokoľvek by sa dialo bez nich, bolo by to nekánonické, a v rozpore s učením svätých otcov. Aj tu sa dá čakať, že pápež nebude konať podľa predstáv týchto troch zosadených kňazov a skupiny baziliánov, s ktorými sú spojení. Čo potom urobia s pápežom? Čo keď pápež vyhlási pp. Jána Pavla za blahoslaveného? To vari brány pekelné napriek Pánovmu slovu premôžu Cirkev a tá sa stane omylnou? A oni od schizmy upadnú k heréze sedesvacantizmu? Schizma aj heréza sú ako zlomený konár. Ten sa časom stále viac oddeľuje od stromu až úplne vyschne. A takáto oddelená a suchá ratolesť je súca len aby bola spálená v neuhasiteľnom ohni. A že oni sú cirkev? To vravel aj bezbožný Árius, Novacián, Katari („čistí“), Hus, Luther, Kalvín, Dollinger atď. Každý heretik chcel reformovať, a napokon len zdeformoval, a každý schizmatik chcel byť rytierom pravovernosti, no vytvoril len trucovitú sektu. Tu možno len pripomenúť slová, ktoré múdry duchovný učiteľ Spalatin povedal svojmu žiakovi mníchovi Martinovi Lutherovi: „Nazdávaš sa, že len ty sám jediný si múdry, a všetci sa mýlia?“ Zaiste aj Spalatinovi išlo o reformu a nápravu v Cirkvi, no to sa nedeje tým, že nazveme pápeža antikristom (ako to urobil Luther), ani biskupov za heretikov a zosadených (ako to robia títo traja kňazi) a opustíme Cirkev Kristovu. Vari svätý František opustil Cirkev, keď v nej videl tie strašné neporiadky? Alebo tak urobil sv. Filip Neri, či Karol Boromejský alebo iní praví katolícki reformátori Cirkvi? Oni ostali verní a v jednote s biskupmi a pápežom, a priniesli skutočnú obrodu a reformu v jej vnútri. Aj títo traja mladí a za pravú vieru zapálení kňazi mohli svoju vernosť apoštolskej viere Cirkvi preukázať službou ohlasovania a nápravy. Nie uchmatnúť milosť kňazstva z rúk biskupa, o ktorom si už vtedy mysleli „svoje“, a potom sa od neho oddeliť a trhať jednotu Cirkvi a pôsobiť v nej ďalšie nepokoje a bolesti. Nie je za tým duch karierizmu, ktorý oni chcú pripisovať tým, čo nepovažujú ich jednanie za správne? A ak pri svojej vysviacke sľubovali svojmu biskupovi a jeho nástupcom úctu a poslušnosť, a pritom si už vtedy o ňom mysleli „svoje“, teda že nie je pravoverný, nebáli sa prijať z rúk pravoverne pochybného biskupa prijať svätenie? A potom ich sľub bol úprimný či falošný? A je takáto podvodne vymámená vysviacka kánonická? Ak áno, kto je teraz ich biskupom, pod koho jurisdikciu spadajú? Veď ako presbyteri nemôžu nebyť zajedno so svojim biskupom a takto sláviť eucharistiu.

Je teda skutočne zrejmé, že snáď aj úprimná snaha týchto troch kňazov a diakona, priniesli bolesť, zmätok a vďaka ich nerozumnému vystúpeniu v pohanských médiách pohoršenie, posmech a urážky Kristovej Cirkvi. A hoci je večné zavrhnutie určené len Bohom, najvyšším Sudcom, predsa sú pre heretikov a schizmatikov varovné slová svätých otcov:
Sv. Ignác Antiochijský (r. 110) píše:
"Nemýľte sa, ten čo priľne k pôvodcovi schizmy, nezdedí Božie kráľovstvo." (Ign.Philad, III,158)
„Kto patrí Bohu a Ježišovi Kristovi, tí sú s biskupom. Kto sa v kajúcnosti vrátí k jednote cirkvi a bude žiť podľa Ježiša Krista, bude patriť Bohu. Bratia moji, neschádzajte na bludné cesty. Kto poslúcha toho, kto vyvoláva nejednotu, ten nepríde do Božieho kráľovstva.“ (Ign. Philad III)
„Takých ľudí sa chráňte. A to bude vtedy, ak nespyšniete a neodlúčite sa od Boha Ježiša Krista, od biskupa a od apoštolského zriadenia. Kdo je vnútri cirkvi, je čistý, kdo je mimo, nie je čistý. To znamená: Kto koná niečo bez biskupa, kňazov a diakonov, ten nemá čisté svedomie.“ (Ign.Trall VII)
Sv. Cyprián, biskup a mučeník, 3.st.:
"Kto je oddelený od Cirkvi, je zjednotený s neviestkou. ... Kto nezachováva jednotu, nezachováva zákon Boží, nezachováva vieru Otca a Syna, neprináleží životu ani spáse.... Mimo Cirkev niet spásy ..., Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za Matku“. (De Cath. Eccl. Unitate)
Sv. Augustín (zomr. 430):
"Nikto nemôže nájsť spásu, iba v katolíckej Cirkvi. Mimo Cirkev možno mať všetko, okrem spásy. Môžeš požívať úctu, môžeš mať sviatosti, môžeš spievať aleluja, môžeš odpovedať amen, môžeš mať vieru v Otca i Syna i Ducha Svätého, aj hlásať to môžeš, no nikdy nenájdeš spásu, iba v katolíckej Cirkvi" (Sermo ad Caesariensis Ecclesia plebem).
Nech sú si teda aj títo traja zosadení kňazi a diakon vedomí, že:

1. Určiť heretický stav nie je vecou iba jednotlivých kňazov a laikov, ale je vecou konsenzu celej Cirkvi, vyjadreného cez vyhlásenie pápeža, koncilu alebo biskupskej synody, do ktorej onen biskup patrí. Nikdy to nie je vecou osobného názoru a súdu jednotlivcov.

2. Je mylné tvrdiť, že biskup (či kňaz) hlásajúci mylne alebo bludne, je latae sententiae „ipso facto“ (samým činom) exkomunikovaný bez zrejmosti a prešetrenia tohto činu, lebo pri podozrení musí byť najprv cirkevnou autoritou prešetrený a napomenutý a ak v blude tvrdošijne zotrváva, je potrestaný cirkevným trestom latae sententiae, ktorý sa má, aby to bolo každému zrejmé, deklarovať, aby to nebolo ponechané na osobný súd jednotlivcov. Napokon to potvrdzujú svojim jednaním aj samotní títo traja kňazi: Veď keby heréza niekoho nimi obvineného bola zrejmá, istá a verejne známa (a teda by mal nastúpiť trest latae sententiae), potom by sa nedali u takéhoto biskupa svätiť, ani by mu nenechávali nejaký čas na podpísanie. A ani nepodpísanie nimi predložených bodov nie je priznaním sa k heréze, lebo to nie sú oni, kto môže dávať nejaké ultimátum ani dávať podpisovať vieroučné body (či nejaké nimi zostavené vyznanie viery). Keby však boli k takémuto kroku biskupi a kňazi vyzvaní rímskym pápežom, koncilom či synodou, vtedy by to bolo záväzné, a pri odmietnutí by nastúpil cirkevný trest exkomunikácie (či už latae senteniaenásledné vyhlásené anathema).

3. Ich konanie je podľa kánonov Cirkvi nielen nelegitímne, ale z pohľadu mravného jednania i nespravodlivé, lebo paušálne odsúdili každého, kto nepodpísal ich tézy, hoci o ich aktivite ani nevedel, či dokonca už dávno pred nimi a verejne učil a zastával tie veci, na ktorých nedodržiavanie oni poukázali.

4. Ak je teda jednanie týchto troch kňazov nelegitímne i nemorálne, a keďže ani koncil ani pápež neexkomunikovali našich biskupov, ani ich nezosadil, sú legitímnymi, zákonitými a pravými pastiermi Kristovej Cirkvi, a tak aj ich rozhodnutie exkomunikovať spomenutých klerikov je konané z ich apoštolskej moci, je legitímne, právoplatné a isté, so všetkými dôsledkami, ktoré tento trest nesie pre duše exkomunikovaných, a to či so to niekomu páči, alebo nie.

5. Keďže kňaz vo svojej kňazskej službe je závislý na biskupovi (nihil sine episcopi), a musí ho preto spomínať v kánone sv. omše, musí spadať pod jurisdikciu svojho biskupa, nemôžu oni sami, nakoľko nespadajú pod jurisdikciu zákonitého (celou Cirkvou a pápežom uznaného) biskupa, sláviť zákonitú eucharistiu ani zákonite vysluhovať sväté tajomstvá.

6. Keďže ich učenie o „neplatnosti sviatostí vysluhovaných nehodnými biskupmi a kňazmi“ je herézou donatizmu, ukazuje sa, ako ľahko vedia za heretikov označovať iných, a seba, zastávajúcich zjavnú herézu, pasovať do úlohy najpravovernejších. Navyše, ak je teda ich súd nelegitímny a nemorálny, a len svojim súkromným súdom hereticky označujú vysluhovanie svätých sviatostí našich biskupov (či kňazov) za neplatné, nárokujú si súdiť milostidárne pôsobenie Ducha Svätého, ako to robili farizeji a zákoníci (Mt 12, 24), čo je vážnym hriechom proti Duchu Svätému (k duchu schizmy za ich jednaním sa pridružuje duch herézy za ich učením).

Ak biskupi či kňazi spoznali vlastné nedostatky či zlyhanie pri ohlasovaní evanjelia a pravej apoštolskej náuky (aj v tých bodoch, ktoré spomenutí traja predniesli), zaiste majú konať pokánie a nápravu. No ešte väčšie pokánie majú konať títo biskupmi zákonite zosadení kňazi, hoci sotva budú schopní napraviť, čo svojim jednaním a jeho medializovaním vo svetských médiách spôsobili. Veď masmédiám nešlo o obsah problému, ale o konflikt v Cirkvi, a o vítanú senzáciu na jej zneváženie. Ak týmto trom išlo o toto, tak to aj dosiahli (veď nemohli nevedieť, čo z toho urobia médiá, ktoré majú ducha sveta), no blaho a dobro pre Cirkev, Boží ľud, istotne nie.

Diskusia na túto tému...

Informácie o Jozef Šoška

Obrázok používateľa Jozef Šoška

Krátke info o sebe (nepovinné)

Katolícky kňaz, cenzor Žilinskej diecézy.

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články