Slušný človek v politike – je to vôbec možné? (2. časť)


Dokončenie životného príbehu a posolstva svätého Mikuláša z Flüe – politika a mystika, ktorý sa narodil pred 600 rokmi, ale má čo povedať aj dnešnej dobe.

Prvá časť príbehu je tu.

Klaus získal zvláštny dar – sprostredkovať mier medzi rozvadenými. Kvôli nemu ho často vyhľadávali a prosili o radu ženy i muži, mladí i starí, chudobní i bohatí, zástupcovia cirkvi i štátu. Rakúski, milánski a benátski vojvodcovia aj vlády štátov švajčiarskeho zväzu s ním udržiavali styk.
V čase intríg a sporov stál Klaus bez akýchkoľvek materiálnych záujmov nad spornými stranami. Nebral na nikoho falošné ohľady. To mu prepožičalo najvyššiu morálnu autoritu a predurčilo ho k funkcii sprostredkovateľa a strojcu pokoja.
Obetou a modlitbou získal hlboké spojenie s Bohom, ktorý potom zasa skrze Klausa mohol konať medzi ľuďmi – sprostredkovať pokoj.

Pustovník Klaus v Ranfte trikrát sprostredkoval mier pre svoju vlasť:
Prvýkrát v máji roku 1473 svojou morálnou autoritou dokázal ovplyvniť arciknieža Sigismunda z Rakúska, aby sa vzdal plánu napadnúť Švajčiarsko a získať tak naspäť stratené habsburgské územia. Sigismund sa totiž dozvedel, že brat Klaus vedie svätý život bez akejkoľvek potravy. Arciknieža poslalo svojho osobného lekára Burkharda von Horneck do Ranftu, aby Klausovo zázračné postenie medicínsky preskúšal. Brat Klaus to využil a poslal Sigismundovi posolstvo, v ktorom ho prosí o mier pre svoju vlasť. V r. 1474 uzavrie Sigismund mier so Spolkom štátov Švajčiarska a vzdá sa s konečnou platnosťou nárokovaných území.
Brat Klaus dostal za sprostredkovanie od arcikniežaťa omšový kalich pre jeho kaplnku.
Druhýkrát Klaus odvrátil riziko občianskej vojny.
Švajčiarsky spolkový štát sa formoval od roku 1291. V roku 1481 pozostával z ôsmich zmluvami voľne spojených kantónov. Spolková vláda neexistovala.
Kantóny viedli samostatnú politiku. Zväzok ľahko podliehal podvratným vplyvom zvonka a nebol pevný; bol ideologicky rozdelený na tzv. Sedliacke kantóny (Uri, Schwyz, Obwalden, Nidwalden, Glarus, Zug) a kantóny mestské (Luzern, Zürich, Bern). Do tohto spoločenstva chceli vstúpiť i kantóny Solothurn a Fribourg. Mestské kantóny boli za ich prijatie, sedliacke nie. Vyostril sa konflikt a hrozila občianska vojna, lebo asi desať jednaní neprinieslo žiadnu jednotu.
Zástupcovia sedliakov a miest sa poslednýkrát pokúsili o dohodu 18. decembra 1481 v Stans. Ale po troch dňoch sa ďalších pokusov o zmier vzdali.
Farár zo Stansu, Heini am Grund, spoznal bezprostredné riziko občianskej vojny.
Ešte v noci 21. decembra sa ponáhľal k bratovi Klausovi do Ranftu. Na poludnie 22. decembra prišiel farár Heini spotený naspäť. Obehal hostince, kde poslanci kantónov bývali – a vraj už sedlali kone na odchod – a so slzami v očiach ich v mene Božom a kvôli bratovi Klausovi prosil ešte raz sa spolu posadiť a vypočuť si jeho posolstvo.
Dali si povedať. Zišli sa a mierovú zmluvu dohodli za jednu hodinu.
Mierová zmluva zo Stansu urobila brata Klausa ešte slávnejším. Ešte viac ľudí u neho hľadalo radu v politických a osobných otázkach. Mnohí historici poznamenali, že bez brata Klausa by nebolo dnešného Švajčiarska.
Týmto činom si vyslúžil historický prívlastok „otec vlasti“. Na zmluve zúčastnené strany uznali a aj finančne osvedčili velké zásluhy brata Klausa. Z iniciatívy rady mesta Bern vznikla nadácia, z ktorej mohli pre neho platiť kaplána. Od roku 1482 pôsobil v Ranfte kaplán Peter Bachtaler, ktorý okrem kňazskej služby píše a číta pre brata Klausa listy.
Tretíkrát brat Klaus zakročil a zachránil vlasti mier v r. 1482, keď Zväzok švajčiarskych štátov chcel vojensky prepadnúť Kostnicu. Mestská rada Kostnice sa obrátila s prosbou na brata Klausa. Aj v tomto prípade sa mu podarilo modlitbou a radou nepriateľské strany zmieriť.
Brat Klaus adresoval mestskej rade v Berne 4.12.1482 list, ktorý obsahuje jeho „teológiu“ mieru:
Mier je vždy v Bohu: Boha „treba hľadať“ a „treba nájsť“ aj v beznádejných situáciách. Spravodlivosť, ako základ spolužitia v pokoji, vyžaduje maximálnu námahu, odvolávajúc sa na to najhlbšie v človeku, na svedomie.
Boh sám je pokoj: Klaus definuje dokonca božskú podstatu ako „pokoj.“ Boha a svet nemožno rozdeľovať! „Svetaprázdny“ Boh vedie veľmi ľahko k „bohuprázdnemu“ svetu. Pokoj potrebuje zmierenie.
Pokoj by nemal byť zničený: Ak pokoj spočíva na Bohu, na zmierení, tak má účasť na božskom prisľúbení a vernosti, taký pokoj je istý a trvalý.
Nepokoj by mal byť zničený: nepokoj nemôže mať žiadnu budúcnosť, nezmieriteľnosť zničí život a spoločenstvo človeka.
Klaus zomrel ako sedemdesiatročný 21. marca 1487.

Počas života mával brat Klaus aj mystické videnia
Vízia ľalie: Jedného dňa sedel brat Klaus na pasienku, a ako zvyčajne sa modlil. Zrazu videl, ako z jeho úst vyrastá ľalia. Rástla a rástla až k oblohe a vydávala rozkošnú vôňu. Nato sa stádo, na ktoré dozeral, dalo do pohybu a tiahlo pred ním. Pritom videl, ako jeden jeho najkrajší kôň chňapol po ľalii.
Týmto videním spoznal, že bohatstvo, určené pre večnosť, nemôže byť nájdené tými, ktorí pachtia po pozemských statkoch.
Vízia prameňa: Vo vízii brat Klaus pozoroval človeka, ktorý prišiel na námestie obce. Tu videl množstvo ľudí, ktorí veľmi ťažko pracovali. Zastavil sa pri nich a videl, že napriek množstvu práce boli veľmi chudobní.
Po pravej strane námestia zazrel niečo, čo vyzeralo ako veľkolepý, dobre postavený svätostánok s dverami otvorými dokorán. Pomyslel si: Vstúp a pozri sa, čo je vnútri!
Aj tak urobil. Uvidel schody, ktoré viedli hore a po nich vystupovalo zopár ľudí. Ďalej videl, ako zo schodov vytekal v troch prúdoch mohutný prameň do obrovských válovov. Prúdy zurčali takou strašnou rýchlosťou ako blesk, a v takých veľkých množstvách, až to robilo strašný hluk. Pripadlo mu to ako zvuk trúb vo veľkom paláci. Napadlo mu ísť po schodoch nahor a pozrieť sa, odkiaľ prameň vychádza. Veľmi sa divil, že pri prameni nebol nikto, aby z neho čerpal.
Pozoroval činnosť ľudí na námestí, čo ťažko pracovali. V strede námestia postavil jeden človek plot. V jeho strede urobil bránu a stojac pri nej vykrikoval: nepustím nikoho ani dnu, ani von, len toho, kto zaplatí vstupné. Ďalší robil s povrazom nejaké čary a za to chcel peniaze. Hráč na píšťalke chcel peniaze za svoju hru. Ďalej videl krajčíra, obuvníka a iných remeselníkov, ktorí chceli tiež niečo vyťažiť. No napriek všetkému ich snaženiu zostali chudobní.
Ale nevidel, že by niekto z nich prišiel k prameňu čerpať, hoci mohli tak bez všetkého urobiť, lebo prameň bol voľne prístupný a patril všetkým.
Ako tam tak stál, zrazu sa premenilo celé priestranstvo na strmú, skalnatú krajinu, ktorá sa podobala tej, kde brat Klaus býval a rozpoznal, že tým svätostánkom je on sám. Vízia skrýva v sebe aj dnes aktuálny problém. Ľudia tvrdo robia a myslia len na pominuteľné veci, na osobný zisk. Hoci Boh im ponúka prameň milostí, vôbec z neho nečerpajú a tak zostávajú chudobní.

Vo svojej misii Klaus pokračoval i po smrti
Už počas zádušnej sv. omše sa od horúčkovitej nemoci uzdravili dvaja muži, Thomas Ammann a Rudolf Pauli. A všetci na pohrebe prítomní, ktorých trápili akékoľvek zdravotné neduhy, vrátili sa domov čerství a zdraví. Všetci si niesli domov útechu, pokoj a nádej. Vzájomne si rozprávali, ako báječne vie brat Klaus pomôcť. Správy a zážitky v nejednom z nich rozsvietili svetlo viery.
Neďaleko od jeho domu, nad skaliskom, sa 24. marca – jeden deň po pohrebe – ožiarený brat Klaus zjavil manželke Dorothee. V pravej ruke držal bielu víťaznú zástavu. Videlo ho aj niekoľko mužov. Ako plamene na slamenej streche sa o tom šírila správa po krajine. Smútok sa premenil na radosť v istote, že majú v nebesiach veľkého pomocníka.
V Ranfte, ešte niekoľko rokov po smrti brata Klausa, žila ako pustovníčka zbožná žena Cecília Bergmann. V stredu pred adventom r. 1560 sa chcela ísť do kaplnky modliť. Ako sa blížila k dverám, pridali sa k nej brat Klaus a brat Ulrich a išli s ňou do kaplnky. Brata Klausa sa mohla dokonca aj dotknúť. Brat Klaus k nej hlasno prehovoril priateľským hlasom. Odkázal po nej ľudu posolstvo, v ktorom napomína zanechať hriech, menovite manželskú neveru, hýrivosť a urážanie Boha. Vystríhal i pred žoldnierstvom. Radil k dôvere, vernosti, vzájomnej úprimnosti a k obrane viery. Prípad bol v obci úradmi vyšetrený a uznaný ako pravdivý. Na Vianoce bola o tom čítaná správa v kostole a písomnú správu dostali aj okolité obce a kantóny.
V čase pred svätorečením brata Klausa v r. 1947 bolo zaregistrovaných asi 8000 vyslyšaní, pričom len dve uzdravenia boli uznané v Ríme ako zázrak.
Klausova socha je súčasťou oltára kostola v Sachseln, na oltári jeho relikviár

Avšak bratovi Klausovi pripisovali vtedajší občania Švajčiarska zásluhu aj za to, že ich vlasť nepostihli hrôzy prvej ani druhej svetovej vojny. Charizma svätého brata Klausa pôsobí aj za hranicami Švajčiarska. „Zhody okolností“ niektorých dátumov sú pozoruhodné. Na ôsme výročie vyhlásenia sv. brata Klausa z Flüe za svätého –15. mája 1955, bola v Rakúsku podpísaná mierová zmluva so Sovietskym zväzom. Sovieti dobrovoľne odtiahli. Rakúsko sa stalo slobodným neutrálnym štátom.
Múr pri Brandenburskej bráne v Berlíne padol v noci z 21. na 22. decembra. V ten istý dátum v roku 1481 brat Klaus pre svoju vlasť zachránil mier a bola uzavretá Stanská zmluva.

Aj Klausova manželka Dorothea bola vyhlásená za svätú
Súhlas Dorothey, aby manžel mohol pred ňou samou dať prednosť Bohu, je obdivuhodným dôkazom jej skutočne zrelej lásky. Dorothea nevidela v mužovi iba prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov – mať rodinu, deti a ich materiálne zabezpečenie. Videla Boha ako stred ich manželskej lásky – stred, ku ktorému spolu s manželom kráčajú. Videla preto Boha ako dôležitejšieho, než samu seba. Preto ani nechcela byť prekážkou vzťahu Boha a Klausa.
Niektorí súčasní ľudia však Klausovi zazlievajú, že rodinu opustil.
Je to námietka vážna, ale vlastne mylná.
Klaus rodinu v skutočnosti neopustil, iba ju zastupoval pred Bohom.
Hoci žil v pustovni, ani fyzicky nebol od rodiny tak vzdialený, aby bol pre rodinu nedostupný. Dom, ktorý Klaus pre svoju rodinu postavil, stojí na svojom mieste ešte aj dnes – rovnako, ako jeho pustovňa.

Socha Klausovej manželky s deťmi pri kostole v Sachseln

Keď som bol brata Klausa navštíviť, zistil som, že aj dieťa predškolského veku mohlo cestu od Klausovho domu do jeho pustovne prejsť za desať minút.
Tak aké opustenie?!
Som si istý, že keď Klaus prijímal návštevy cudzích ľudí – chudobných i bohatých, dôležitých ľudí z Cirkvi i politikov a vojvodcov, tak určite za otcom chodili aj Klausove deti. A jeho manželka mala blízko nielen k manželovi, ale i k Bohu - aj Klausovým prostredníctvom.

Dňa 14. júna 1984 brata Klausa navštívil aj svätý Ján Pavol II.

Dnešní otcovia odchádzajú od svojich rodín za prácou často omnoho ďalej a často sú pre svoje rodiny menej dostupní, ako bol pre svoju rodinu pustovník Klaus.
Keď dvaja robia to isté, vôbec to nemusí byť to isté.
Závažnejšie je, že dnešný svet odlučuje otcov od rodín omnoho viac a z omnoho menej ušľachtilých motívov. A zdá sa nám, že je to normálne, lebo sme si na to zvykli…
Asi ako žaba. Ak ju dáte do horúcej vody, snaží sa z nej vyskočiť. Ak ju dáte do studenej a zohrievate ju postupne, žaba nič nezbadá a nechá sa uvariť…
A aj práve preto súčasný svet vyzerá tak, ako vyzerá.
A možno aj práve preto to niektorí ľudia vyčítajú radšej Klausovi, že rodinu „opustil“ - aby nemuseli to isté vyčítať svetu, s ktorým robia kompromisy.
Je to zástupná výčitka?
Svätí manželia Klaus a Dorothea svojim životom ukázali, že to tak byť nemusí. Že ani vtedy, keď iní ľudia Božie cesty nasledovať nechcú, voči „dobe“ bezmocní nie sme.
Naopak – Klaus ukázal, aký skutočne účinný je prameň z jeho vízie – je to zdroj sily, ktorou aj tú našu dobu môžeme premieňať.
Literatúra: Jozef Nárožný: Mikuláš z Flüe; Vydavateľstvo M. Vaška, 1999. ISBN 80-7165-196-6. (Foto: R. Bánsky) V Sachseln zriadili Bratovi Klausovi múzeum; brat Klaus má i svoju internetovú stránku.

Informácie o Gabo Martinický

Obrázok používateľa Gabo Martinický

Krátke info o sebe (nepovinné)

Pokúšam sa odpovedať na výzvu Benedikta XVI. z posolstva na pôstne obdobie 2012:
Treba si pozorne všímať, hľadieť s uvedomením, uvedomovať si realitu, lebo v opravdivo zrelom spoločenstve je dôležité nielen telesné dobro blížneho, ale hlavne dobro duše s ohľadom na jeho spásu. Preto je duchovným milosrdenstvom i upozorňovať blížnych na spôsoby myslenia a konania, ktoré protirečia pravde a nesledujú cestu dobra, konštatuje Benedikt XVI.
Foto: dívam sa na svet cez pootvorené dvere pustovne sv. Mikuláša z Flüe.

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články