Horiaci krík

I.
V madiánskej krajine,
na skalnatej zemi rozpálenej slnkom,
kde nebolo veľa pôdy,
ani mnoho trávy, kvetov, bylín,
čo k rastu potrebujú trochu vody,
vyrástol krík.
Stál uprostred stepi osamotený ako pustovník,
jak sám vojak v poli,
lebo žiadne iné kry, či stromy nevyrástli na okolí.
Zelený maják na dlhej rovine, na šírej pláni,
čo útočisko poskytoval v svojej tôni
unaveným pastierom i ovciam, čo sa pásli na stráni.
Na jar mu konáre biele kvety ozdobili
a ich vôni, čo šírila sa navôkol,
roj divých včiel nemohol odolať, keď ju zacítili.
Vietor mu strapatil bujné vlasy z lístia,
hral sa s nimi v šume jemného vánku,
keď sa večer príroda ukladala k spánku,
a vtáky v jeho korune spievali uspávanku
na dobrú noc...

II.
Pastieri vyhnali svoje stáda na pastviny po lúkach,
hoci chudobná zem ovciam, tak ako ľuďom,
len biedny pokrm ponúka.
Ráno je ešte za brieždenia hmlisté;
aj včera bolo rovnaké a zajtra bude také isté.
Cudzinec Mojžiš, utečenec z Egypta, je tu inkognito;
v prestrojení pastiera, aby nikto
nespoznal, aká je jeho pravá identita,
lebo tá musí zostať navždy skrytá;
tú pozná len Boh a on, a ešte egyptský faraón,
čo sliedi za ním ako za vrahom,
takže ani za prahom domu svojho svokra
necíti sa v bezpečí ani chvíľu
muž pred rokmi vytiahnutý z vody Nílu.
Je to mŕtvy muž, hoci ešte nezomrel,
hoc údel smrti ešte mu krk nezovrel;
hoci ešte nedopísal svojho žitia riadky,
teraz už len bez vyhliadky,
že uskutoční svoje sny a vízie
snáď svoj život nejako už dožije...

III.
Ranné šero na svitaní pretnú prvé lúče na obzore:
to boh Re, najvyšší boh slnka, stúpa hore
po nebeskom rebríku na svoj trón,
na ktorý si zasadne jak všemocný Achnaton.
Mohutný krík, čo jediný je v celom tomto chotári,
osvetlený lúčmi slnka jasným svetlom zažiari,
akoby sa ocitol v jednom veľkom plameni.
Unavený a ospalý Mojžiš driemajúci na kameni
preberie sa zo spánku, oči pretrie mozoľnatou dlaňou,
a nevie, či je to skutočnosť a čo sa skrýva za ňou.
Alebo sa mu to len sníva, keď s údivom sa dlho díva
na oheň, čo drevo nespaľuje.
Pomalými krokmi sa blíži k tomu javu
a od strachu svoj dych zatajuje,
keď vtom z kríka mocný hlas začuje,
čo zjavuje mu Božiu slávu:
„Mojžiš, Mojžiš, zostaň stáť a nechoď ďalej,
ale zobuj si z nôh sandále, keď si prišiel sem,
lebo svätá je táto zem, na ktorej stojíš.“
Mojžiš teda stojí bosý
na suchej tráve zmáčanej kvapkami rosy
a s bázňou sa tichým hlasom odváži spýtať: „Pane, kto si?“

A Pán pokračuje mocným hlasom:
„JAHVE – JA SOM!
To je moje meno, ktorým ma budú volať naveky!
Viem, že sa bojíš o svoj život, že za domovom je ti clivo
a myslíš na svoj národ úzkostlivo,
ktorý volá ku mne v trápení.
Ty môj národ vyslobodíš z otroctva
a vovedieš do zasľúbenej zeme,
lebo som prisahal Abrahámovi, že jeho potomstva
bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu mora.
Svojou mocnou rukou vás zbavím despotického utláčateľa,
cez súš i cez vodu vyvediem vás na slobodu,
rany na tele i na duši vám zahojím a budete žiť v pokoji
ako môj vyvolený ľud Izraela
a budete navždy v krajine prebývať,
čo mliekom a medom oplýva.“

Mojžiš padne na tvár a klania sa velebe Pánovej,
ktorá sa mu v horiacom kríku zjavila.
Nemôže tomu ešte uveriť. Radosť z tejto nádeje novej
mu jeho zúfalé srdce naplnila.
Jeho ľud, z ktorého vyšiel a do ktorého vždy patril,
už nebude viac poddaný Ramzesovi, ale bude slúžiť Pánovi,
jedinému Bohu na nebi i na zemi.
Mojžiš už nebude pásť ovce svojho svokra Jetra,
lebo bude viesť ľud, ktorý patrí Jahvemu,
Bohu, ktorý sa jemu zjavil v ohni horiaceho kríka
a urobil z neho svojho proroka a služobníka.

IV.
Exodus sa podaril.
Deväť rán, čo doľahli na egyptskú krajinu nestačilo,
aby sa srdce krutovládcu obmäkčilo.
Boli to strašné pohromy, čo padli na egyptské domy,
kým Boh svoj ľud poroby definitívne pozbavil.

Až desiata rana - smrť prvorodeného, syna z jeho lona,
prinútila faraóna, aby poslúchol hlas Mojžiša a Árona
a prepustil ľud zo svojej krajiny
– na ďalekú púť za vytúženou slobodou.

V tú noc sa jedol nekvasený chlieb s horkými zelinami
a spomienka na ňu sa bude niesť celými dejinami.
Izraeliti prešli za úsvitu suchou nohou cez Červené more
a keď celý národ bol už za vodou,
vybrali sa smerom k vrchu Horeb.
Tam sa Boh po prvýkrát zjavil Mojžišovi,
na tej istej hore zjaví Boh vyvolenému ľudu
svoju vôľu v Desatore.

Ľud putuje do neznáma, po ceste, ktorú nepozná,
no Mojžiš so spomienkami kráča po úzkom chodníku,
ktorý vedie k horiacemu kríku.
Znova stojí pri ňom sám ako pri pamätníku,
z diaľky k nemu opäť Boží šepot dolieha
a počuje sväté meno, na ktoré sa spolieha
odo dňa, čo sa mu zjavil Boh živý, mocný a pravý.

Zobúva si z nôh sandále, lebo sväté je toto miesto,
na ktoré by sa ale ešte stokrát vrátil rád,
no dobre vie to, že dnes tu pri kríku stojí poslednýkrát.
Nezabudne nikdy na tú krátku chvíľu,
čo s Bohom strávil v rozhovore pri horiacom kríku.

Zostupuje z vrchu Horeb
a prvé lúče slnka objavia sa na obzore,
a krík znova ožiarený jasným svetlom
vyzerá ako keby horel v plameni...

V.
Keď sa ti zdá, že len prestupuješ na mieste
a stratil si už zmysel žitia zo zreteľa;
keď máš dojem, že si zastal na polceste
a prestal si veriť, že šťastne dôjdeš do cieľa;

keď problémy sa ti nakopili vyše hlavy,
a je ti nanič z toho, že hriech páchaš zo zvyku;
počkaj si na chvíľu, keď sa ti Boh nečakane zjaví
a budeš stáť bosý pri horiacom kríku.

Necháš tam na zemi svoje staré sandále,
keď v bázni sa pokloníš Pánovej velebe,
uveríš tomu raz a navždy a veriť budeš stále,
že Boh vždycky bol, je a bude pri Tebe.

Informácie o Branislav Polča

Redakčné články