Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána Ježiša Krista. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.

Kolovrátok

Hlasovanie

V utečeneckej kríze treba::

Z katechézy pápeža Františka: Modlitba ako zdroj milosrdenstva

Všetci zakúšame chvíle únavy a skleslosti, predovšetkým, keď sa naša modlitba zdá byť neúčinnou. Avšak Ježiš nás uisťuje: na rozdiel od nečestného sluhu, Boh pohotovo vypočuje svoje deti, aj keď to neznamená, že tak koná v tom čase a takými spôsobmi, ktoré by sme chceli my. Modlitba nie je čarovnou paličkou! Nie je žiadnym čarovným prútikom! Pomáha zachovať vieru v Boha – a odovzdať sa mu aj vtedy, keď nechápeme jeho vôľu.

V tomto je nám Ježiš – ktorý sa mnoho modlil – sám príkladom. List Hebrejom pripomína, že «v dňoch svojho pozemského života Ježiš so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť» (porov. 5,7). Na prvý pohľad sa toto tvrdenie zdá byť nezodpovedajúce pravde, lebo Ježiš umrel na kríži. No napriek tomu sa List Hebrejom nemýli: Boh skutočne zachránil Ježiša od smrti dajúc mu nad ňou úplné víťazstvo, avšak cesta k jeho dosiahnutiu viedla cez samotnú smrť! Odvolávka na prosbu, ktorú Boh vypočul, odkazuje na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade. Zachvátený naliehajúcou úzkosťou Ježiš prosí Otca, aby ho oslobodil od horkého kalichu utrpenia, avšak jeho modlitba je plná dôvery v Otca a  odovzdáva sa bezvýhradne jeho vôli: «No nie ako ja chcem, ale ako ty» (Mt 26,39), hovorí Ježiš.

Božie slová z úst kňaza

Pozerám video a počul som hlas v srdci, aby som sa oň podelil s vami...

Z príhovoru Svätého Otca na slávnosť Turíc: Milovať tak, ako miluje Boh

...«Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky» (Jn 14,15-16).

Tieto slová nám pripomínajú hlavne to, že láska k nejakej osobe, a aj k Pánovi, sa preukazuje nie slovami, ale skutkami; a aj ,zachovávanie prikázaní‘ treba chápať v existenciálnom zmysle, takže tým bude preniknutý celý život. Naozaj, byť kresťanmi neznamená v prvom rade patriť k istej kultúre alebo hlásiť sa k istej náuke, ale skôr spojiť vlastný život v každom jeho aspekte s osobou Ježiša a prostredníctvom neho s Otcom. S týmto úmyslom Ježiš prisľubuje vyliatie Ducha Svätého na jeho učeníkov. Práve vďaka Duchu Svätému, Láske, ktorá spája Otca a Syna a z nich vychádza, všetci môžeme žiť životom samotného Ježiša. Duch nás totiž učí všetkému, i tomu jedinému, čo je naozaj potrebné: milovať ako miluje Boh.

Z rannej homílie : Duch Svätý hýbe Cirkvou

..„Ale my v našom živote máme vo svojom srdci Ducha Svätého ako ,luxusného väzňa‘: nenecháme sa ním povzbudiť, nenecháme ho, aby nami hýbal. On tvorí všetko, všetko vie, vie nám pripomenúť, čo povedal Ježiš, vie nám vysvetliť to, čo sa týka Ježiša. Iba jednu vec Duch Svätý nevie vytvoriť: salónnych kresťanov. Toto robiť nevie! Nevie vytvoriť ,virtuálnych kresťanov‘, ktorí nie sú cnostní. On vytvára skutočných kresťanov, berie život taký aký skutočne je a prorocky čítajúc znamenia čias nás takto posúva vpred.“

Tento týždeň, dodal pápež František, „nám prospeje pouvažovať nad tým, čo robí Duch Svätý v našom živote“ a položiť si otázku, či nás „naučil ceste slobody“. Duch Svätý, ktorý je vo mne „ma pobáda vyjsť von: mám strach? Aká je moja odvaha, tá, ktorú mi dáva Duch Svätý, aby som vyšiel zo seba samého, aby som svedčil o Ježišovi?“ A napokon: „Ako sa darí mojej trpezlivosti v skúškach? Lebo aj trpezlivosť dáva Duch Svätý“:

Z vigílie „Osušiť slzy“ s pápežom Františkom: Ježišov plač je protiliek na ľahostajnosť

...Vo chvíľach smútku, v utrpení choroby, v úzkosti z prenasledovania a v bolesti smútenia, každý hľadá slovo útechy. Veľmi pociťujeme potrebu, aby niekto stál blízko nás a spolucítil s nami. Zakusujeme, čo znamená byť dezorientovaní, zmätení, zasiahnutí tak hlboko, ako sme si nikdy nevedeli predstaviť. Pozeráme v neistote okolo seba, aby sme našli niekoho, kto bude skutočne vedieť pochopiť našu bolesť. Myseľ sa napĺňa otázkami, ale odpovede neprichádzajú. Sám rozum nie je schopný osvetliť naše vnútro, zachytiť bolesť, ktorú prežívame a ponúknuť odpoveď, ktorú očakávame. V tých chvíľach viac potrebujeme dôvody srdca, ktoré jediné sú schopné pomôcť nám pochopiť tajomstvo, ktoré obklopuje našu samotu.

Koľko smútku vídavame na toľkých tvárach, ktoré stretávame. Koľko sĺz tečie vo svete v každej chvíli, jedna iná ako druhá. A spoločne vytvárajú akoby oceán bezútešnosti, ktorá prosí o zmilovanie, spolucítenie a útechu. Najtrpkejšie sú tie, ktoré spôsobila ľudská zloba. Slzy toho, kto pocítil, ako je násilne odtrhnutý od blízkej osoby. Slzy starých rodičov, matiek a otcov, detí... Sú to oči, ktoré často zostávajú upreté na západ slnka a len s námahou vidia úsvit nového dňa. Potrebujeme milosrdenstvo, útechu, ktorá pochádza od Pána. Všetci to potrebujeme. Je to naša chudoba, ale aj naša veľkosť: vzývať Božiu útechu, ktorý svojou nežnosťou prichádza osušiť slzy na našej tvári (por. Iz 25,8; Zjv 7,17; 21,4).

Blahoslavená Chiara Luce Badano - silný príbeh

Redakčné články